Japonský starnúci mier: Pacifizmus a militarizmus v dvadsiatom prvom storočí

Recenzie čitateľov

V recenziách sa zdôrazňuje, že kniha „Japonský mier starne“ je veľmi informatívna a dobre napísaná kniha, ktorá ponúka nový pohľad na bezpečnostnú politiku Japonska a je prístupná aj čitateľom bez predchádzajúcich odborných znalostí v tejto oblasti. Celkovo sa odporúča každému, kto sa zaujíma o japonskú politiku a kultúru po druhej svetovej vojne.

⬤ Dobre napísaná a zasvätená
⬤ pútavá a informatívna
⬤ prístupná čitateľom bez predchádzajúcich odborných znalostí
⬤ ponúka originálny výskum a nové pohľady na japonskú vojenskú politiku
⬤ odporúčame všetkým, ktorí sa zaujímajú o medzinárodné vzťahy a spoločenské zmeny.

V recenziách nie sú uvedené žiadne výslovné zápory; jeden recenzent si želal, aby bola kniha vydaná skôr na vzdelávacie účely.

(na základe 3 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Japan's Aging Peace: Pacifism and Militarism in the Twenty-First Century

Obsah knihy:

Od konca druhej svetovej vojny sa Japonsko nesnaží o remilitarizáciu a jeho povojnová ústava sa zaväzuje, že sa vzdá agresívnej vojny.

Napriek tomu si mnohí v Japonsku i mimo neho kladú otázku, či by sa krajina mala alebo chce vrátiť k veleniu ozbrojených síl v čoraz náročnejšom regionálnom a globálnom kontexte a v situácii, keď sa domáca politika zmenila v prospech demonštrácie národnej sily. Tom Phuong Le ponúka nové vysvetlenie neochoty Japonska remilitarizovať, ktoré kladie do popredia vzťah medzi demografiou a bezpečnosťou.

Japonský mier starnutia ukazuje, ako meniace sa vnímanie bezpečnosti naprieč generáciami vyústilo do kultúry antimilitarizmu, ktorá obmedzuje snahy vlády viesť vojenskejšiu zahraničnú politiku. Le spochybňuje jednoduchú opozíciu medzi militarizmom a pacifizmom a tvrdí, že japonský bezpečnostný diskurz by sa mal chápať v zmysle "viacnásobného militarizmu", ktorý môže legitimizovať také rozhodnutia, ako je mobilizácia japonských síl sebaobrany pre mierové operácie a misie humanitárnej pomoci. Le zdôrazňuje, že rozhodujúcu úlohu zohrali faktory, ktoré sa zvyčajne nespájajú s bezpečnostnou politikou, ako napríklad starnutie a pokles populácie a rodová nerovnosť.

Tvrdí, že prípad Japonska spochybňuje domnienku vedy o medzinárodných vzťahoch, že štáty musia presadzovať použitie sily, inak budú potrestané, a ukazuje, ako rozšírené normatívne presvedčenia obmedzovali tvorcov japonskej politiky. Na základe rozhovorov s tvorcami politiky, vojenským personálom, ľuďmi, ktorí prežili atómovú bombu, koordinátormi múzeí, občianskymi aktivistami a ďalšími zainteresovanými stranami, ako aj na základe analýzy mierových múzeí a sociálnych hnutí poskytuje kniha Japonský starnúci mier nové poznatky pre vedcov zaoberajúcich sa ázijskou politikou, medzinárodnými vzťahmi a japonskou zahraničnou politikou.