Horiace svetlá

Recenzie čitateľov

Memoáre Belly Chagallovej „Horiace svetlá“ ponúkajú poetický a sugestívny pohľad na jej detstvo v chasidskom židovskom prostredí v predrevolučnom Rusku, ktorý dopĺňajú ilustrácie jej manžela Marca Chagalla. Zatiaľ čo mnohí čitatelia považovali knihu za očarujúcu a hlboko vhľadnú, iní kritizovali jej zjednodušený jazyk a nedostatok kultúrneho kontextu.

⬤ Krásne napísaná poetickým jazykom
⬤ poskytuje osobný pohľad na chasidskú kultúru
⬤ obsahuje očarujúce ilustrácie Marca Chagalla
⬤ vyvoláva živé obrazy a emócie
⬤ poučná pre tých, ktorí nepoznajú život Židov v Európe
⬤ nájde odozvu u čitateľov, ktorí oceňujú umenie a históriu.

⬤ Niektorí považujú písanie za príliš zjednodušené a detské
⬤ chýbajú konkrétne kultúrne detaily o Bielorusku
⬤ môže sa zdať monotónne alebo nerealistické z hľadiska spomienok
⬤ nie všetci čitatelia sa stotožnia so zasneným štýlom
⬤ niektorí ho kritizujú ako neinšpiratívny.

(na základe 18 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Burning Lights

Obsah knihy:

Je to zvláštna vec: prichádza ku mne túžba písať a písať v mojej slabej materinskej reči, ktorou som, ako to už býva, nehovoril, odkedy som opustil domov svojich rodičov. Tak ďaleko, ako sa odo mňa vzdialili detské roky, teraz zrazu zisťujem, že sa ku mne vracajú, čoraz bližšie, tak blízko, že by mi mohli dýchať do úst.

Vidím sa tak jasne ako bacuľaté dievčatko, ktoré pobehuje po celom dome, prediera sa od jedných dverí k druhým, skrýva sa ako schúlený červíček s nohami na našich širokých okenných parapetoch. Môj otec, moja matka, obe staré mamy, môj fešný dedko, moja vlastná i cudzia rodina, pohodlní i núdzni, svadby a pohreby, naše ulice a záhrady, to všetko mi tečie pred očami ako hlboké vody našej Dviny. Môj starý domov tu už nie je.

Všetko je preč, aj mŕtvy.

Môj otec, nech nám pomôžu jeho modlitby, zomrel. Moja matka žije a len Boh vie, či ešte žije v nežidovskom meste, ktoré je jej celkom cudzie.

Deti sú roztrúsené v tomto a inom svete, niektoré tu, iné tam. Ale každé z nich si namiesto zmiznutého dedičstva vzalo so sebou ako kúsok otcovho rubáša dych rodičovského domu. Rozkladám svoj kúsok dedičstva a hneď mi k nosu stúpajú vône starého domova.

V ušiach mi začne znieť šum obchodu a melódie, ktoré spieval rabín na sviatky. Z každého rohu sa vyrúti tieň a sotva sa ho dotknem, vtiahne ma do tancujúceho kruhu s ďalšími tieňmi. Trhajú sa navzájom, strkajú ma do chrbta, chytajú ma za ruky, za nohy, až sa na mňa všetky spolu vrhnú ako zástup bzučiacich múch v horúcom dni.

Neviem, kam sa pred nimi uchýliť. A tak si aspoň raz veľmi želám vytrhnúť z temnoty deň, hodinu, okamih, ktorý patrí môjmu zmiznutému domovu.

Ale ako oživiť takýto okamih? Bože môj, je také ťažké vytiahnuť z bezcieľnych spomienok kúsok zašlého života! A čo ak by sa mali rozplynúť, moje chudobné spomienky, a zomrieť spolu so mnou? Chcem ich zachrániť. Spomínam si, že ty, môj verný priateľ, si ma často v náklonnosti prosil, aby som ti porozprával o svojom živote v čase, keď si ma ešte nepoznal. Píšem teda pre teba.