Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Kniha je označovaná za komplexné dielo, ktoré sa pohybuje na pomedzí historickej kritiky a modernej vojenskej teórie, čo u čitateľov vyvolalo zmes chvály aj frustrácie. Zatiaľ čo niektorí ju považovali za nevyhnutné čítanie na pochopenie nekonvenčnej vojny a vojenskej stratégie, iní ju kritizovali pre jej eurocentrickú perspektívu a pre údajné šírenie skresleného historického príbehu.
Výhody:Poskytuje solídny dôkaz koncepcie týkajúcej sa nekonvenčného vedenia vojny, pričom účinne porovnáva historické konflikty, ako napríklad indiánske vojny, s modernými vojenskými akciami. Je vnímaná ako komplexná a podnetná, najmä pokiaľ ide o spochybňovanie hlavných vojenských doktrín a kritizovaných naratívov.
Nevýhody:Kritizovaná za eurocentrizmus a za šírenie toho, čo niektorí označujú za skreslený pohľad na históriu, najmä v prístupe k postavám ako Manstein a Halder. Niektorí považovali analytický prístup za nedostatočne hlboký v dôležitých témach, čo naznačovalo zaujatosť a prílišné zjednodušenie.
(na základe 3 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
Hitler's Ostkrieg and the Indian Wars, Volume 56: Comparing Genocide and Conquest
Obsah knihy:
Keď sa Adolf Hitler pripravoval na vyhladzovaciu vojnu na východnom fronte, opakovane poukazoval na paralely medzi nacistickou snahou o získanie Lebensraumu (životného priestoru) vo východnej Európe a expanziou Spojených štátov na západ pod heslom Manifest Destiny. Národy východnej Európy boli podľa neho jeho "červenokožcami" a pre svoju koloniálnu fantáziu o "nemeckom východe" uvádzal historický precedens v podobe vysídľovania a vyvražďovania pôvodného obyvateľstva v Spojených štátoch. Edward B. Westermann skúma platnosť a hodnotu tohto tvrdenia v knihe Hitlerov Ostkrieg a indiánske vojny.
Kniha využíva empirický prístup, ktorý zdôrazňuje oblasti podobnosti a kontinuity, ale skúma aj kľúčové rozdiely a odlišnosti medzi týmito dvoma národnými projektmi. Pochod amerického impéria na západ a nacistické dobývanie východu ponúkajú jasné paralely, v neposlednom rade aj to, že v oboch prípadoch sa zmysel pre národný cieľ spájal s rasovými stereotypmi, ktoré napomáhali vylučovaniu, vyvlastňovaniu a zabíjaniu národov. Westermann hodnotí filozofie Manifest Destiny a Lebensraum, ktoré ospravedlňovali obe dobývania, národné a administratívne politiky, ktoré rámcovali nacistickú a americkú vládnu angažovanosť v týchto snahách, vojenské stratégie, ktoré podporovali politické ciele každého národa, a úlohu masakrov a zverstiev v oboch procesoch. Objavujú sa dôležité rozdiely: cieľ vyhladenia v porovnaní s cieľom asimilácie a akulturácie; plánovaná vojenská kampaň v porovnaní so zmätenou stratégiou pacifikácie a trestania; rozsiahle zverstvá ako rutina v porovnaní s masakrom ako výnimkou.
Westermannovo hodnotenie týchto dvoch národných projektov, ktoré je najlepším príkladom komparatívnej histórie, poskytuje zásadný pohľad nielen na ich rétoriku a vyhlásenia, ale aj na uplatňovanie politiky a ideológie "v praxi". Jeho sofistikované a vybrúsené odhalenia podobností a rozdielov medzi týmito dvoma prípadmi budú podkladom pre ďalšie štúdium genocídy, ako aj pre naše chápanie nacistického dobývania Východu a amerického dobývania Západu.
