Recenzie čitateľov
Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 2 hlasoch.
Pôvodný názov:
Heinrich Wilhelm Ernst: Virtuoso Violinist
Obsah knihy:
V rokoch 1840-57 patril Heinrich Ernst k najslávnejším a najvýznamnejším európskym hudobníkom a na pódiu vystupoval často s Berliozom, Mendelssohnom, Chopinom, Lisztom, Wagnerom, Alkanom, Clarou Schumannovou a Joachimom. O jeho význame svedčí aj to, že v roku 1863 Brahms vo Viedni dvakrát verejne predviedol svoju a Ernstovu hudbu, aby získal peniaze pre smrteľne chorého huslistu.
Berlioz označil Ernsta za „jedného z umelcov, ktorých mám najradšej a s ktorých talentom najviac sympatizujem“, zatiaľ čo Joachim nepochyboval o tom, že Ernst je „najväčší huslista, akého som kedy počul; vyniká nad ostatnými“. Mnohí sa domnievali, že prekonal výrazové a technické úspechy Paganiniho, ale Ernst bol na rozdiel od svojho veľkého predchodcu aj neúnavným zástancom verejnej komornej hudby a urobil viac ako ktorýkoľvek iný huslista zo začiatku 19. storočia pre to, aby sa Beethovenove neskoré kvartetá stali všeobecne známymi a uznávanými.
Ernst bol nielen skvelý virtuóz, ale aj vynikajúci skladateľ. Napísal dve z najpopulárnejších skladieb 19. storočia - Elegie a Karneval v Benátkach - a dnes je známy najmä vďaka dvom sólovým skladbám, ktoré predstavujú vrchol technickej náročnosti: transkripcii Schubertovho Erlkinga a šiestej polyfonickej štúdii, variáciám na Poslednú letnú ružu.
Azda najväčší prínos pre hudbu znamenal jeho vplyv na Lisztovo vynikajúce dielo, klavírnu sonátu h-mol. V roku 1849 Liszt dirigoval Ernsta pri hraní jeho vlastného Patetského koncertu, rozsiahleho jednočasťového diela, v pozmenenej sonátovej forme s využitím tematickej transformácie. Krátko po tomto vystúpení napísal Liszt svoje Grosses Konzertsolo (1849-50), prvé rozsiahlejšie jednočasťové dielo, v ktorom použil zmenenú sonátovú formu a tematickú transformáciu.
Toto dielo je dnes všeobecne považované za bezprostredného predchodcu sonáty, ktorá všetky tieto techniky zdokonaľuje a rozvíja. Liszt jasne vyjadril svoj dlh, keď tri roky po dokončení
