Ako možno živo vyrozprávať priestory, ktoré nemožno zažiť pred smrťou, ako napríklad peklo, očistec alebo raj? Monografia sa zameriava na žáner posmrtných ciest a začína analýzou posmrtnej cesty apoštola Pavla (2 Kor 12, 2-4). Na tento text nadväzuje apokryfná Pavlova apokalypsa, ktorej rozprávanie o posmrtnom živote sa výrazne líši od rozprávania predchádzajúcej Petrovej apokalypsy.
S cieľom objasniť vzťah medzi týmito dvoma apokalypsami sa rekonštruuje proces rozprávania o ceste do posmrtného života, ktorý sa vyvinul v ranej židovskej tradícii. Druhý pohľad na ranokresťanské apokalypsy ukazuje, že na rozdiel od Petrovej apokalypsy, ktorá odkazuje na pohansko-antické „spektákle“, Pavlova apokalypsa tento naratívny postup dôsledne realizuje. Po analýze ranostredovekých návrhov nasleduje skúmanie sugestívne naratívneho Visio Tnugdali a Tractatus de Purgatorio S.
Patricii, ktorý nielenže komplexne predpokladá legendu o svätom Patrikovi, ale aj reflektuje vlastnú medialitu s využitím viktoriánskej symboliky: Životne rozprávaný posmrtný život sa chápe ako „čitateľný“ v zmysle neviditeľnej skutočnosti, ktorú označuje. Na konci diela je Visio Thurkilli, akoby „summa visionum“.
© Book1 Group - všetky práva vyhradené.
Obsah tejto stránky nesmie byť kopírovaný ani použitý čiastočne alebo v celku bez písomného súhlasu vlastníka.
Posledná úprava: 2024.11.13 22:11 (GMT)