Theatricality as Medium
Už od čias Aristotelovej Poetiky sa teória aj prax divadla riadi predpokladom, že ide o formu reprezentácie, ktorej dominuje to, čo Aristoteles nazýva mýtus alebo zápletka. Táto koncepcia divadla podriadila charakteristiky súvisiace s divadelným médiom, ako je proces a miesto inscenovania, požiadavkám jednotného príbehu.
Táto čitateľná, podnetná a multidisciplinárna štúdia skúma divadelné spisy, ktoré spochybňujú túto esteticko-generickú koncepciu a namiesto toho sa snažia pracovať so samotným médiom divadelnosti. Počnúc Platónom Samuel Weber sleduje neľahké vzťahy medzi divadlom, etikou a filozofiou cez Aristotela, hlavných gréckych tragédov, Shakespeara, Kierkegaarda, Kafku, Freuda, Benjamina, Artauda a mnohých ďalších, ktorí rozvíjajú alternatívy voči dominantným naratívno-estetickým predpokladom o divadelnom médiu.
Jeho čítania sa tiež pýtajú na vzťah divadelnosti k zavedeniu.
Elektronické médiá. Výsledkom je poukázanie na to, že nové médiá zďaleka neporušujú charakteristiky živého inscenovaného predstavenia, ale zintenzívňujú ambivalencie o mieste a identite, ktoré v divadle pôsobia už od čias Grékov.
Chvála Samuela Webera: "Pri akom druhu kladenia otázok ide v prvom rade o niečo iné ako o odpoveď, ktorá sa dá zmerať... z kognitívneho hľadiska? Záujemcov o súvislosti medzi modernou filozofiou nd mediálnou kultúrou zaujme nezvyčajná intelektuálna jasnosť a hĺbka, s akou Weber formuluje... otázky, ktoré predstavujú skutočnú výzvu pre dnešné kultúrne štúdiá.... jeden z našich najvýznamnejších kultúrnych kritikov a mysliteľov."--MLN.
