Dieťa druhej svetovej vojny píše: LÁSKA JE NESKUTOČNÁ VO VOJNE A V MIERI: Pravda, ktorá sa nedá porovnať

Recenzie čitateľov

Kniha je inšpiratívnym memoárom, v ktorom autorka opisuje svoje boje a víťazstvá ako mladá žena počas vojny na Filipínach. Poskytuje živé a hrejivé rozprávanie o vytrvalosti, ktoré ponúka prenikavý pohľad na ničivé následky vojny.

Ľahko sa číta, hrejivé, živé opisy, inšpiratívne témy vytrvalosti a odvahy, pútavé rozprávanie, napínavé a strhujúce opisy vojnových zážitkov, jedinečný pohľad mladého dievčaťa na Filipínach na druhú svetovú vojnu.

Niektoré oblasti by si zaslúžili lepšiu redakciu, aby sa zlepšila plynulosť; niekoľkým čitateľom sa zdalo, že niektoré časti príliš skáču.

(na základe 6 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

A Child of World War II Writes: LOVE IS TIMELESS IN WAR AND IN PEACE: A Truth Beyond Compare

Obsah knihy:

Kniha opisuje obdobie druhej svetovej vojny, keď japonská armáda 8. decembra 1941 obsadila Baguio na severnom Luzone na Filipínach. Do slovníka obyvateľstva sa dostalo kobercové bombardovanie.

Filipínci dúfali, že budú ušetrení. Boli zriadené strážne stanovištia s plne vyzbrojenými vojakmi. Každý civilista, ktorý prechádzal okolo strážnikov, sa zastavil, aby sa podriadil aktu poklony: nielen obyčajnému kývnutiu. Vojaci predvádzali úklony.

Nikto nepokračoval v odchode, pokiaľ strážnik neilustroval "pohyb ďalej".

Stráže telesne trestali tých, ktorí neurobili požadovanú nízku, nízku poklonu. "Môj otec bol prvou obeťou. Oblečený vo svojom zvyčajnom kabáte s kravatou sa otočil, aby sa uklonil, čo strážca považoval za hlboko pod úroveň. Otca zbil pomocou veľkej tyče.

Vyzliekol ho z oblečenia a hodil ho do už plného odpadkového koša. Prizerajúci sa diváci boli dojatí. Ako dieťa som bol odstrčený. V najžalostnejšom stave, v akom som Papu videl, mi šepkal, ako by som sa mal zapísať do jedinej školy japonského jazyka. Urobil som to. Ako s prvými zapísanými sa s nami učiteľ nerozprával po anglicky. Najskôr nás otestovali, či sme prijímaní a či máme finančné možnosti. Zakaždým, keď som prešiel cez strážnikov, pozdravil som ich v ich jazyku.

Odstrčili ma a odpovedali mi tiež v ich jazyku. Stráže mali právo zabaviť okoloidúcim šperky: hodinky, náušnice, náhrdelníky, akékoľvek ozdoby s drahokamami. Moja matka zvykne nosiť náprsné hodinky na golieri, ktoré strážnik bez varovania chytí. Obojok bol roztrhnutý. Mama sa vrátila domov. Tvár jej rámovali slzy. Vzlykala, keď si spomenula, ako hodinky, ako to bola jej krstná mama, keď dostala diplom, ktorý potvrdzoval jej kvalifikáciu na učiteľskú kariéru.".