Dieťa druhej svetovej vojny píše: LÁSKA JE NESKUTOČNÁ VO VOJNE A V MIERI: Pravda, ktorá sa nedá porovnať

Recenzie čitateľov

V recenziách sa o memoároch píše s nadšením, pričom sa vyzdvihuje autorov inšpiratívny príbeh vytrvalosti počas japonskej okupácie Filipín počas druhej svetovej vojny. Živé opisy a emocionálna hĺbka sprostredkúvajú vojnový chaos a zároveň ilustrujú autorovu oddanosť vzdelávaniu. Čitatelia považovali rozprávanie za príťažlivé a pôsobivé, pričom si všimli najmä jeho potenciál ako filmovej adaptácie.

⬤ Srdcervúce a inšpiratívne rozprávanie
⬤ živé a podrobné opisy vojnových zážitkov
⬤ ľahko sa číta
⬤ udržiava čitateľov v napätí
⬤ poskytuje jedinečný pohľad na vplyv vojny
⬤ príbuzné a osobné rozprávanie
⬤ vyvoláva silné emócie a poskytuje historický pohľad.

Niektorým častiam by prospela lepšia úprava pre plynulosť; niekoľko recenzií poukázalo na drobné problémy s koherenciou rozprávania.

(na základe 6 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

A Child of World War II Writes: LOVE IS TIMELESS IN WAR AND IN PEACE: A Truth Beyond Compare

Obsah knihy:

Kniha opisuje obdobie druhej svetovej vojny, keď japonská armáda 8. decembra 1941 obsadila Baguio na severnom Luzone na Filipínach. Do slovníka obyvateľstva sa dostalo kobercové bombardovanie.

Filipínci dúfali, že budú ušetrení. Boli zriadené strážne stanovištia s plne vyzbrojenými vojakmi. Každý civilista, ktorý prechádzal okolo strážnikov, sa zastavil, aby sa podriadil aktu poklony: nielen obyčajnému kývnutiu. Vojaci predvádzali úklony.

Nikto nepokračoval v odchode, pokiaľ strážnik neilustroval "pohyb ďalej".

Stráže telesne trestali tých, ktorí neurobili požadovanú nízku, nízku poklonu. "Môj otec bol prvou obeťou. Oblečený vo svojom zvyčajnom kabáte s kravatou sa otočil, aby sa uklonil, čo strážca považoval za hlboko pod úroveň. Otca zbil pomocou veľkej tyče.

Vyzliekol ho z oblečenia a hodil ho do už plného odpadkového koša. Prizerajúci sa diváci boli dojatí. Ako dieťa som bol odstrčený. V najžalostnejšom stave, v akom som Papu videl, mi šepkal, ako by som sa mal zapísať do jedinej školy japonského jazyka. Urobil som to. Ako s prvými zapísanými sa s nami učiteľ nerozprával po anglicky. Najskôr nás otestovali, či sme prijímaní a či máme finančné možnosti. Zakaždým, keď som prešiel cez strážnikov, pozdravil som ich v ich jazyku.

Odstrčili ma a odpovedali mi tiež v ich jazyku. Stráže mali právo zabaviť okoloidúcim šperky: hodinky, náušnice, náhrdelníky, akékoľvek ozdoby s drahokamami. Moja matka zvykne nosiť náprsné hodinky na golieri, ktoré strážnik bez varovania chytí. Obojok bol roztrhnutý. Mama sa vrátila domov. Tvár jej rámovali slzy. Vzlykala, keď si spomenula, ako hodinky, ako to bola jej krstná mama, keď dostala diplom, ktorý potvrdzoval jej kvalifikáciu na učiteľskú kariéru.".