Dejiny slávnych rečníkov: Slávny rečník

Pôvodný názov:

History Of Famous Orators: Accomplished Speaker

Obsah knihy:

Cicero je považovaný za najväčšieho rímskeho rečníka a prozaika. Jeho spisy patria k najlepším latinským klasickým dielam, ktoré sa dodnes zachovali. Cicero oboznámil Rím s gréckou filozofiou a vytvoril latinský filozofický slovník. Táto kniha obsahuje dva výbery. Cicerónov Brutus alebo Dejiny slávnych rečníkov vznikli na konci občianskej vojny v Afrike. Rozoberá všetkých vtedajších významných rímskych a gréckych rečníkov. Predpokladá sa, že sa konala konferencia s Attikom a ich priateľom Brutom. Oratórium bolo napísané krátko po ňom a je to plán alebo kritický náčrt toho, čo považoval za najdokonalejšiu výrečnosť alebo štýl rečníctva.

Keďže nasledujúce rétorické kusy sa ešte nikdy neobjavili v anglickom jazyku, myslel som si, že ich preklad by nebol neprijateľnou ponukou pre verejnosť.

Postava autora (Marcus Tullius Cicero) je tak všeobecne uznávaná, že by bolo zbytočné a vlastne aj drzé hovoriť niečo na ich odporúčanie. Prvá z nich bola výsledkom jeho odchodu do dôchodku počas zvyškov občianskej vojny v Afrike a bola napísaná vo forme dialógu. Obsahuje niekoľko krátkych, ale veľmi majstrovských náčrtov všetkých rečníkov, ktorí prosperovali buď v Grécku, alebo v Ríme a mali nejakú povesť výrečnosti až do jeho čias; a keďže sa vo všeobecnosti dotýka hlavných udalostí z ich života, pozorný čitateľ ho bude považovať za skrytý epiteton rímskych dejín.

Predpokladá sa, že konferencia sa konala s Attikom a ich spoločným priateľom Brutom v Cicerónovej záhrade v Ríme pod sochou Platóna, ktorého vždy obdivoval a zvyčajne ho napodobňoval vo svojich dialógoch: zdá sa, že v tomto napodobnil aj jeho dvojité názvy a nazval ju Brutus alebo Dejiny slávnych rečníkov. Bola zamýšľaná ako doplnok alebo štvrtá kniha k trom predchádzajúcim, o kvalifikácii Oratora. Druhú, ktorá má názov Orator, napísal veľmi krátko po nej (obe v 61. roku svojho veku) a na Brutovu žiadosť. Obsahuje plán alebo kritický náčrt toho, čo sám považoval za najdokonalejšiu výrečnosť alebo štýl reči.

Nazýva ju Piatou časťou alebo knihou, ktorá má doplniť jeho Bruta, a predchádzajúcimi tromi na tú istú tému. Bola prijatá s veľkým uznaním a v liste Leptovi, ktorý ho za ňu pochválil, vyhlasuje, že nech už mal v Speakingu akýkoľvek úsudok, všetko vložil do tohto diela a bol spokojný, že riskoval svoju povesť pre jeho zásluhy. Našej zvedavosti však odporúča najmä presnejší opis rétorickej skladby alebo prozaickej harmónie starých ľudí, než s akým sa stretávame v ktorejkoľvek inej časti jeho diela.

Pokiaľ ide o tento preklad, musím ponechať jeho hodnotu na posúdenie verejnosti a musím len poznamenať, že hoci som, pokiaľ viem, nevynechal ani jednu vetu z originálu, na niektorých miestach som musel svojho autora parafrázovať, aby bol jeho význam zrozumiteľný pre moderného čitateľa. Mojím hlavným cieľom bolo byť jasný a výstižný: ak sa mi to podarilo, je to všetko, čo predstieram. Kopírovanie Cicerónovej výrečnosti musím prenechať šikovnejším perám. Moje je na túto úlohu nedostatočné.