Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Recenzie na knihu Margot Norrisovej „The Decentered Universe of Finnegans Wake: a Structuralist Analysis“ sú zmiešané a vyzdvihujú jej rozsiahly prehľad o Joyceovom diele, ale zároveň kritizujú knihu pre jej nedostatočnú jasnosť a súdržnosť. Hlavná téza naznačuje, že Finnegans Wake je koláž, ktorá sa vymyká tradičnej interpretácii, čo vedie k čitateľskému zážitku, ktorý môže pôsobiť zbytočne komplikovane a abstraktne. Zatiaľ čo niektoré časti podnecujú k premýšľaniu, iné sa považujú za zdĺhavé a opakujúce sa bez toho, aby poskytli podstatné závery.
Výhody:Norris poskytuje početné poznatky o Finnegans Wake a Joyceovej tvorbe, skúma presvedčivé analógie (napríklad súvislosti s Oidipom Rexom) a hlboko sa zaoberá jazykom, psychológiou a štrukturalizmom. Posledná kapitola ponúka zaujímavé paralely medzi Finnegans Wake a Joyceovými predchádzajúcimi dielami, pričom poukazuje na súvislosti, ktoré si mnohí čitatelia predtým možno neuvedomovali.
Nevýhody:O knihe sa hovorí, že má dlhé úseky neproduktívnych diskusií, ktoré vedú k samoúčelnej téze, čo môže čitateľov frustrovať. Niektoré kritiky zdôrazňujú, že v konečnom dôsledku zápasí s jasnosťou, čo často vedie skôr k neistote než k hlbokým záverom. Zložitosť Norrisovej argumentácie môže u niektorých čitateľov vyvolať pocit, že text nezvládajú.
(na základe 1 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
The Decentered Universe of Finnegans Wake: A Structuralist Analysis
Obsah knihy:
Pôvodne vyšla v roku 1977. Pôvodní kritici diela Finnegans Wake ho oslavovali ako radikálnu kritiku jazyka a civilizácie. Margot Norrisová, ktorá obnovila ich pozíciu, vysvetľuje najťažšie neistoty knihy nie ako hádanky, ktoré má vyriešiť šikovný čitateľ, ale ako prejavy "chaosmosu", freudovského snového sveta sexuálnej transgresie a sociálneho rozkladu, neautentického bytia a prázdnych slov. Konvenčná morálka a zábrany sú v tomto chaosmose v obkľúčení, kde sa snažia prejaviť práve tie túžby a zakázané želania, ktoré sú v bdelom myslení zakázané. Norris presvedčivo dokazuje, že proteovské postavy románu Finnegans Wake sú bytosti snívajúcej mysle. Teleológiou ich vesmíru je sloboda a v nekonečnom boji medzi anarchickou psychikou jednotlivca a zákonmi, ktoré umožňujú civilizáciu, triumfuje psychika len v sne. Norris číta Finnegans Wake skôr ako sen než ako román.
Norris tvrdí, že lexikálne odchýlky a sémantická hutnosť knihy nie sú spôsobené Joyceovou zlomyseľnosťou, zlomyseľnosťou alebo megalomániou, ale sú nevyhnutné a vlastné jeho snahe vykresliť vnútorný stav človeka. Keďže významy sú rozptýlené - ukryté na nečakaných miestach, znásobené a rozštiepené, odovzdané dvojznačnosti, pluralite a neistote -, The Wake podľa Norrisa predstavuje decentralizovaný vesmír. Jeho formálne prvky zápletky, postavy, diskurzu a jazyka nie sú ukotvené v jedinom referenčnom bode; neodkazujú späť k centru. Len ak sa čitateľ vzdá konvenčných referenčných rámcov, môže dielu dovoliť, aby odhalilo svoje vlastné významy, ktoré sú uložené v rozdieloch a podobnostiach jeho mnohorakých prvkov.
Autor sa vyhýba podrobnému vysvetľovaniu, ktoré je typické pre väčšinu Wakeových kritík, a poskytuje konceptuálny rámec pre rozsiahle štruktúry diela pomocou teórií a metód prevzatých od Freuda, Heideggera, Lacana, Leviho-Straussa a Derridu. Pri pohľade na dielo bez románových očakávaní ilúzie akéhosi "kľúča" na odomknutie tajomstva Norris skúma Joyceove dôvody, prečo svoju poslednú ľudskú panorámu - o niečo smutnejšiu ako Odysseus v súvislosti so starnutím, zabíjaním a umieraním - zveril forme a jazyku patriacim dekonštruktívnym silám dvadsiateho storočia.
