Čítanie a písanie: Osobný účet

Recenzie čitateľov

Kniha Čítanie a písanie od V. S. Naipaula ponúka hlboký prieskum autorovho literárneho vývoja a jeho myšlienok o beletrii a literatúre. Zamýšľa sa nad osobnými vplyvmi, najmä nad svojím otcom, a kritizuje podstatu literárneho zobrazovania Indie. Zatiaľ čo prvá polovica je chválená za to, že poskytuje cenné poznatky, druhá polovica je vnímaná ako nesúrodejšia a nabáda k rôznym interpretáciám. Kniha slúži ako autobiografická výpoveď aj ako kritická analýza úlohy románu.

Vysoko bol ocenený elegantný štýl písania a jedinečný pohľad na Naipaulove myšlienky a jeho spisovateľský vývoj. Prvá polovica poskytuje hlboké pochopenie jeho vplyvov a pozadia. Kniha je presvedčivá pre tých, ktorí sa zaujímajú o zložitosti písania a vývoj románu, a nabáda k pozornému čítaniu a premýšľaniu.

Stručnosť knihy (64 strán) zanecháva v čitateľoch túžbu po hlbšom skúmaní hlavných tém. Druhá polovica môže pôsobiť rozhádzane a menej sústredene, čo by mohlo niektorým čitateľom sťažiť jej sledovanie. Okrem toho niektoré pojmy môžu byť zrozumiteľnejšie pre tých, ktorí poznajú koloniálny kontext, čo môže odradiť ostatných čitateľov.

(na základe 3 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Reading and Writing: A Personal Account

Obsah knihy:

Mal som jedenásť, nie viac, keď som si zaželal stať sa spisovateľom, a veľmi skoro sa to stalo mojou pevnou ambíciou. Ale pre mladého V. S. Naipaula bol medzi želaním a jeho naplnením veľký odstup. Aby sa stal spisovateľom, musel by nájsť spôsob, ako porozumieť trom veľmi odlišným kultúram: polozabudnutej indickej domovine svojej rodiny, západoindickej koloniálnej spoločnosti, v ktorej vyrastal, a úplne cudziemu svetu anglických románov, ktoré čítal.

V. S. Naipaul v tejto literárnej autobiografii prechádza spomienky na detstvo v Trinidade, na univerzitné časy v Anglicku a na svoje prvé spisovateľské pokusy a hľadá životné a čitateľské skúsenosti, ktoré formovali jeho predstavivosť a jeho spisovateľský rast. Osobitnú pozornosť venuje traumám Indie pod rôznymi dobyvateľmi a bolestnému pocitu opustenosti a straty, ktorý zatieňuje spisovateľove pokusy zachytiť krajinu a jej obyvateľov v próze.

Naipaulove hlboké úvahy o vzťahu medzi osobnou či historickou skúsenosťou a literárnou formou, medzi románom a svetom, odhaľujú, ako objavil svoj hlas i témy svojho písania a ako sa naučil obrátiť sa niekedy k fikcii, inokedy k cestopisu, aby ich pravdivo zobrazil. Popri tom ponúka pohľad na úžasný rozvoj románu ako formy zobrazovania a interpretácie spoločnosti v devätnástom storočí a na jeho klesajúcu schopnosť robiť to isté v dvadsiatom storočí, čo je podľa neho úloha, ktorá prešla na tvorivú energiu ranej kinematografie.

Ako dieťa, ktoré sa snažilo čítať, som mal pocit, že ma od kníh, ktoré mi ponúkali v škole a v knižniciach, delia dva svety: detský svet našej spomínanej Indie a koloniálnejší svet nášho mesta.... To, čo som nevedel ani po napísaní svojich prvých beletristických kníh... bolo, že tieto dve sféry temna sa stali mojou témou. Fikcia, pracujúca na svojich tajomstvách, indirektným hľadaním smerov von, ma priviedla k mojej téme. Nemohla ma však doviesť až sem. -V. S. Naipaul, z knihy Čítanie a písanie.