Recenzie čitateľov
Zhrnutie:V knihe „Architektúra ako metafora“ Karatani skúma koncept architektúry ako dominantnej metafory v západnej filozofii a tvrdí, že snaha o formalizáciu v rôznych oblastiach má významné dôsledky pre pochopenie filozofického diskurzu. Hoci kniha predstavuje fascinujúce myšlienky a intelektuálnu hĺbku, niekedy sa môže zdať neorganizovaná a vyžaduje si úsilie na prepojenie pojmov v celom texte.
Výhody:⬤ Kniha je intelektuálne podnetná a ponúka nový pohľad na úlohu architektúry vo filozofii.
⬤ Karataniho prepojenia medzi architektúrou a rôznymi oblasťami vrátane matematiky, lingvistiky a psychoanalýzy sú pútavé.
⬤ Teória „vôle k architektúre“ je novým prístupom, ktorý rezonuje s filozofickými aj praktickými aspektmi architektúry.
⬤ Čitatelia ocenia kapitolu o Wittgensteinovi a detskom učení pre jej osvetlenie.
Nevýhody:⬤ Kniha môže byť mätúca a chýba jej systematická štruktúra, takže je občas náročné ju sledovať.
⬤ Pre niektorých čitateľov môže byť ťažké postrehnúť súvislosti medzi jednotlivými kapitolami.
⬤ Napriek svojej hĺbke nemusí byť kniha dobre známa, čo môže obmedziť jej publikum a vplyv.
(na základe 4 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
Architecture as Metaphor: Language, Number, Money
Obsah knihy:
V knihe Architektúra ako metafora Kojin Karatani objavuje opakujúcu sa "vôľu k architektúre", ktorá je podľa neho základom celého západného myslenia a prechádza architektúrou, filozofiou, literatúrou, lingvistikou, urbanizmom, antropológiou, politickou ekonómiou, psychoanalýzou a matematikou.
Kojin Karatani, popredný japonský literárny kritik, je azda najznámejší vďaka svojmu nápaditému čítaniu Shakespeara, Sosekiho, Marxa, Wittgensteina a najnovšie aj Kanta. Jeho diela, z ktorých je Origins of Modern Japanese Literature jediné, ktoré bolo doteraz preložené do angličtiny, sú všeobecným ekvivalentom toho, čo sa v Amerike nazýva "teória". Karataniho spisy sú dôležité nielen pre poznatky, ktoré ponúkajú o rôznych diskutovaných témach, ale aj ako príklad výrazne nezápadného kritického zásahu. V knihe Architektúra ako metafora Karatani odhaľuje opakujúcu sa "vôľu k architektúre", ktorá je podľa neho základom celého západného myslenia, prechádzajúceho architektúrou, filozofiou, literatúrou, lingvistikou, urbanizmom, antropológiou, politickou ekonómiou, psychoanalýzou a matematikou. V troch častiach knihy analyzuje zložité väzby medzi konštrukciou a dekonštrukciou, čím poukazuje na alternatívny model "svetskej kritiky", ale skôr v oblasti filozofie než literárnej či kultúrnej kritiky. Ako Karatani tvrdí v úvode, keďže vôľa k architektúre v Japonsku prakticky neexistuje, musí najprv prevziať dvojakú úlohu: takú, ktorá potvrdzuje architektonickosť (skúmaním potlačenej funkcie formy), a takú, ktorá tlačí formalizmus k jeho kolapsu (odvolávaním sa na vetu o neúplnosti Kurta Godela).
Jeho následné diskusie sledujú cestu cez diela Christophera Alexandra, Jane Jacobsovej, Gillesa Deleuza a ďalších. Nakoniec sa uprostred pohnútok, ktoré motivujú všetku formalizáciu, stretáva s neprekonateľnou priepasťou, s nekontrolovateľnou udalosťou, s ktorou sa stretáva pri výmene s druhým; preto sa jeho špekulácia obracia ku globálnemu pohybu kapitálu. Hoci v tomto zväzku analyzuje najmä známe západné texty, práve preto jeho hlas odhaľuje odstup, ktorý dodá nášmu anglickojazyčnému diskurzu nový rozmer.
