Aratorova Historia Apostolica, vydaná s pápežským súhlasom a s veľkým ohlasom v roku 544, je strhujúca epická báseň, ktorá prerozpráva príbeh Skutkov apoštolov a štylisticky jasne nadväzuje na Vergília a Lukána. Na druhej strane je to aj podrobný komentár k tomu, čo Arator vnímal ako skrytý zmysel biblického textu, ktorý bol vylúštený a odhalený pomocou techniky alegorického výkladu a čerpal z exegézy Origena, Ambróza, Augustína a ďalších.
Rozprávanie a komentár sa v celom diele striedajú a majú strhujúci účinok, pretože apoštoli Peter a Pavol sa vydávajú na svoje samostatné misijné dobrodružstvá, aby sa nakoniec opäť stretli pri mučeníckej smrti v Nerónovom Ríme. Prekladu predchádza úvod, ktorý sa začína prehodnotením prameňov, v ktorých je podrobne opísaný Aratorov život, a to najmä novým pohľadom na jeho vzťah s jeho mentorom Ennódiom. Nasleduje skúmanie básnikových cieľov, metód a inšpirácií a diskusia o jeho postoji k herézam v minulosti i súčasnosti.
Úvod sa končí priekopníckym skúmaním "posmrtného života" Aratorovej básne, mapujúcim rozsah jeho vplyvu, ktorý sa prejavuje v citáciách a alúziách, kopírovaní rukopisov a zaradení do stredovekých knižníc od 6. do 11.
storočia. Vplyv Aratora na viacerých neskorších autorov, najmä na Beda Ctihodného, je podrobnejšie preskúmaný v niekoľkých dodatkoch.
Aratorova kombinácia epického verša a mystického komentára bola opojnou a silnou zmesou a zabezpečila básni popularitu, v neposlednom rade medzi mníchmi anglosaského Anglicka a karolínskeho kontinentu.
