Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Ako milovať prázdny vzduch od Cristin O'Keefe Aptowiczovej je zbierka dojímavej poézie, ktorá skúma autorkin vzťah s matkou a hlboký smútok, ktorý prežívala po jej odchode. Prostredníctvom úprimného rozprávania a živých obrazov kniha zachytáva zložitosť straty a mieša smútok s momentmi nádeje a humoru. Mnohí čitatelia považujú toto písanie za emocionálne silné, príbuzné a nádherne spracované, takže je to podmanivé čítanie pre každého, kto zažil stratu.
Výhody:Čitatelia chvália knihu za jej krásnu a úprimnú prózu, emocionálnu hĺbku, zrozumiteľné témy smútku a zraniteľnosť autorky, ktorá sa delí o svoje osobné skúsenosti. Kombinácia poézie a rozprávania spolu s humornými momentmi zvyšuje pôsobivosť knihy. Mnohí vyjadrujú túžbu prečítať si ju viackrát kvôli vrstvám významov, ktoré sa odhaľujú pri každom čítaní.
Nevýhody:Niektorí čitatelia poznamenávajú, že intenzívna emocionálna povaha obsahu môže viesť k zdrvujúcim pocitom a môže si vyžadovať, aby mali čitatelia nablízku vreckovky. Okrem toho pre čitateľov, ktorí nie sú oboznámení s poéziou, môže byť formát spočiatku náročný, hoci mnohí sa po začatí čítania rýchlo zapoja.
(na základe 9 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
How to Love the Empty Air
Obsah knihy:
Zraniteľná, krásna a napokon život potvrdzujúca tvorba Cristin O'Keefe Aptowiczovej dosahuje v jej objavnej siedmej básnickej zbierke nové vrcholy. Pokračujúc v tradícii jej pútavej autobiografickej tvorby, v knihe Ako milovať prázdny vzduch skúma, čo sa stane, keď sa nemožné stane skutočnosťou―.
V dobrom aj v zlom. Aptowiczová na svojej ceste za šťastím a domovom v neustále sa meniacom svete bojuje v mestách po celej Amerike. Keď sa jej šťastie obráti―.
V láske a v živote―.
Nemôže si pomôcť, ale "povedz slnku / povedz poliam / povedz obrovskému texaskému nebu.... / hovoriť si to znova a znova, kým tomu neuverím." Vzostupnú trajektóriu tohto nového života však rozkolíše náhla smrť básnikovej matky. V nasledujúcom roku Aptowicz bojuje s umlčujúcou silou smútku intímnymi básňami, ktoré sú opálené stratou a ťažko získaným humorom, pričom zachytáva tanec, ktorý musia všetci čerstvo zarmútení absolvovať medzi každodenným životom a túžbou "utiecť s týmto smútkom, / ktorý nie je tvojím nepriateľom, / s týmto smútkom, ktorý je možno teraz tvojím najlepším priateľom. / tento smútok, ktorý je tvojím manželom, / vec, ku ktorej sa každú noc schúliš, / zaspávaš v jej náručí..." Podobne ako vo svojej oceňovanej knihe Rok bez chýb Aptowiczová počíta svoje straty a požehnania, pričom vie, že napriek tomu všetkému sa život "vlní bez hraníc, ako elektrina, ako radosť, / ako... smiech, neodolateľný a jasný, / nemožná vec, ktorú nemožno zadržať.".
