Zlomené srdce cirkvi: Mason Dixon Methodism

Pôvodný názov:

A Church's Broken Heart: Mason Dixon Methodism

Obsah knihy:

Ako by mohol metodizmus čeliť svojim pretrvávajúcim rasovým dilemám a pochopiť, ako a prečo sa metodizmus organizačne, geopoliticky, štrukturálne a postojovo tak rozdelil práve tam, kde sa ukázal ako najúspešnejší, a to v jeho srdcových štátoch, ktoré sa tiahnu na západ od Delmarvy cez strednú Ameriku? Od svojho vylodenia na polostrove Delmarva koncom 18. storočia postupoval pôvodne protiotrocký metodizmus na západ cez strednú Ameriku, pričom jeho jazdci na okruhoch a triedne stretnutia prijímali medzi svojich členov tak černochov, ako aj belochov. V tejto domovine pohraničných štátov sa metodizmus čoskoro dostal do trápenia kvôli otroctvu, ustúpil od svojho pôvodného protiotrockého svedectva, prešiel niekoľkými rasovo inšpirovanými denominačnými rozkolmi a pri veľkom zjazde v roku 1939 sa štruktúroval v sektársko-rasistických denominačných rozdeleniach (jurisdikciách).

Prakticky všetci černosi prešli do národnej centrálnej jurisdikcie. Päť regionálnych jurisdikcií žije ďalej a rozdeľuje cirkev na sekcie. Postupne Centrálna jurisdikcia prekrvila zbory a služobníkov do jednej z dovtedy bielych jurisdikcií. Jurisdikčný sekcionalizmus však pretrváva, nezhody sa teraz prejavujú v otázkach potratov a homosexuality. Ďalej pretrváva rasový separatizmus, výrazne a najmä na úrovni zborov. Štyri vybrané štáty a ich konferencie vykazujú staré a pretrvávajúce napätia metodizmu. V nich sa v období rokov 1816 - 1876 postupne vynoril sektársky rasistický duch. Pri rozdelení metodistickej episkopálnej cirkvi v roku 1844 kvôli otroctvu Ohio a Indiana pochodili s MEC (sever) a Tennessee a Kentucky s MEC juh. V posledných dvoch menovaných štátoch však pretrvávali určité protiotrocké nálady a v dvoch severných štátoch značný rasizmus a určité presadzovanie otroctva. Metodisti významne investovali na oboch stranách občianskej vojny. Sektorové a rasové záväzky, ktoré dozreli v skúmaných rokoch, zostali živé v dvoch (teraz jurisdikčne rozdelených) metodizmoch. Pochopenie, ale nie ospravedlnenie našich rasových rozdielov. Ako by mohol zjednotený metodizmus čeliť svojim pretrvávajúcim rasovým dilemám a pochopiť, ako a prečo sa metodizmus dostal do takého rozdelenia - organizačne, geopoliticky, štrukturálne, postojovo - práve tam, kde sa ukázal ako najúspešnejší, a to v jeho srdcových štátoch tiahnucich sa na západ od Delmarvy cez strednú Ameriku?

Od svojho vylodenia na polostrove Delmarva koncom 18. storočia sa pôvodne protiotrocký metodizmus rozšíril na západ cez strednú Ameriku, pričom jeho jazdci na okruhoch a triedne stretnutia prijímali medzi svojich členov tak černochov, ako aj belochov. V tejto domovine pohraničných štátov sa metodizmus skoro dostal do trápenia kvôli otroctvu, ustúpil od svojho pôvodného protiotrockého svedectva, prešiel niekoľkými rasovo inšpirovanými denominačnými rozkolmi a pri veľkom zjazde v roku 1939 sa štruktúroval v sektársko-rasistických denominačných rozdeleniach (jurisdikciách). Prakticky všetci černosi prešli do národnej centrálnej jurisdikcie. Regionálne jurisdikcie žijú ďalej a rozdeľujú cirkev sekcionálne. Postupne Centrálna jurisdikcia zmiešala zbory a služobníkov do jednej z predtým bielych jurisdikcií. Jurisdikčný sekcionalizmus však pretrváva, nezhody sa teraz prejavujú v otázkach potratov a homosexuality. Ďalej pretrváva rasový separatizmus, výrazne a najmä na úrovni zborov. Vybrané štáty a ich konferencie vykazujú staré a pretrvávajúce napätia metodizmu. V nich sa v rokoch 1816 - 1876 postupne vynoril sektársky rasistický duch a pretrvávali protiotrocké nálady. Metodisti významne investovali na oboch stranách občianskej vojny. Sekčné a rasové záväzky, ktoré dozreli v skúmaných rokoch, zostali živé v teraz už jurisdikčne rozdelených metodizmoch.