Živá smrť antiky: Neoklasická estetika

Pôvodný názov:

The Living Death of Antiquity: Neoclassical Aesthetics

Obsah knihy:

Živá smrť antiky skúma idealizáciu antiky, ktorá podľa slov Johanna Joachima Winckelmanna vykazuje "ušľachtilú jednoduchosť a tichú vznešenosť".

Fitzgerald rozoberá estetiku tohto prúdu neoklasicizmu, ako sa prejavuje v celom rade diel v rôznych médiách a obdobiach, pričom sa zameriava na koniec osemnásteho a začiatok devätnásteho storočia. V nadväznosti na Winckelmannovo dielo John Flaxman rytými scénami z Iliady a sochári Antonio Canova a Bertel Thorvaldsen reinterpretovali antické prototypy alebo vymýšľali nové.

Skoršie a neskoršie verzie tejto estetiky v starogréckej Anakreontei, francúzskych parnasistických básnikoch a Sokrate Erika Satieho manifestujú jej charakter v rôznych médiách a obdobiach. Fitzgerald so sympatickým pohľadom na pôvodné ašpirácie neoklasicistickej estetiky a jej potenciál orientovaný na budúcnosť opisuje, ako sa môže preklopiť do prázdnoty alebo gýča, cez ktoré sa "zostala" antika. Zotrváva v našich mysliach a prostrediach.

Táto kniha sa pýta, ako neoklasicistická hodnota jednoduchosti slúži na vyvolanie epifanickej starobylosti a ako belosť vo svojej doslovnej i metaforickej podobe pôsobí ako "logo" neoklasicistickej starobylosti a esteticky funguje v rôznych médiách. V kontexte doznievania neoklasicky idealizovanej antiky Fitzgerald opisuje nové obsahy, ktoré vytvára jej asymptotický prístup k bezvýznamnosti, a to, ako antika, ktorú si predstavovala, je aj nie je s nami.