Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Kniha poskytuje rozsiahly prehľad vojenských dejín nemecky hovoriacich národov za posledných 500 rokov. Mnohí čitatelia oceňujú jej hĺbku a vedeckú prísnosť, iní kritizujú jej hutný štýl písania a niektoré pozoruhodné faktografické chyby. Kniha pokrýva širokú škálu tém vrátane vojenskej techniky, náboru a sociálno-politických súvislostí, ale jej organizácia a zaradenie ilustrácií vyvolali zmiešané ohlasy.
Výhody:Dôkladný výskum, komplexné pokrytie 500 rokov vojenskej histórie, prenikavé pohľady, dobre napísané, zahŕňa rôzne vojenské a sociálno-politické témy a dobré začlenenie švajčiarskej histórie.
Nevýhody:Hutný a náročný štýl písania, niektoré faktografické nepresnosti, chýbajú zaradené obrázky a mapy, na ktoré sa malo odkazovať, a niektorým čitateľom môže pripadať opakovaný alebo neorganizovaný.
(na základe 14 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
Iron and Blood: A Military History of the German-Speaking Peoples Since 1500
Obsah knihy:
Od autora uznávaných kníh Tridsaťročná vojna a Srdce Európy, majstrovské, prelomové prehodnotenie nemeckých vojenských dejín a predsudkov o nemeckom militarizme z obdobia pred vznikom Pruska a svetovými vojnami.
Nemecké vojenské dejiny sa zvyčajne vnímajú ako neúprosný pochod k vzostupu Pruska a dvom svetovým vojnám, cesta vydláždená militarizmom a výsledok špecifický nemecký spôsob vojny. Peter Wilson tento príbeh spochybňuje. Ak sa pozrieme ďalej ako na Prusko a nemecky hovoriacu Európu v priebehu posledných piatich storočí, Wilson nachádza v nemeckom militarizme alebo vojenstve len málo jedinečného alebo vopred určeného.
Východiskom knihy Železná krv je konsolidácia Svätej ríše rímskej, ktorá vytvorila nové mechanizmy na získavanie vojsk, ale aj na diplomatické riešenie sporov. Ríša aj Švajčiarska konfederácia mali prevažne obranné zameranie, zatiaľ čo nemecká účasť v zahraničných vojnách sa najčastejšie odohrávala v partnerstve so spojencami. Hlavným agresorom v strednej Európe nebolo Prusko, ale rakúska habsburská monarchia, avšak sila Rakúska do veľkej miery závisela od jeho schopnosti zabezpečiť si spojencov. Prusko medzitým investovalo do militarizácie, ale udržiavalo si armádu na čiastočný úväzok aj v 19. storočí. Popri Švajčiarsku, ktoré sa spoliehalo na tradičnú domobranu, sú oba štáty príkladom dlhodobého civilného prvku v rámci nemeckej vojenskej moci.
Až po nečakanom víťazstve Pruska nad Francúzskom v roku 1871 Nemci aj cudzinci uverili v nemecký dar viesť vojnu - v osobitnú schopnosť viesť rýchly a intenzívny boj, ktorý dokáže prekonať početnú nevýhodu. Bludy o nemeckom vojenskom géniovi sa ukázali až po dvoch svetových vojnách. Wilson však tvrdí, že aj dnes je strategická pozícia Nemecka nesprávne chápaná. Krajina, ktorá sa dnes považuje za baštu mieru, vynakladá v porovnaní so svojimi rovesníkmi veľké prostriedky na obranu a hlboko investuje do menej kinetických súčasných foriem donucovacej moci.
