Wilsonova vojna: Vplyv sira Henryho Wilsona na britskú vojenskú politiku vo Veľkej vojne a po nej

Recenzie čitateľov

Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 2 hlasoch.

Pôvodný názov:

Wilson's War: Sir Henry Wilson's Influence on British Military Policy in the Great War and Its Aftermath

Obsah knihy:

Dnes, rovnako ako pred sto rokmi, je poľný maršal sir Henry Wilson archetypálnou postavou, ktorú buď milujete, alebo nenávidíte. Má bystrú myseľ, ostrý, vtipný a niekedy zlomyseľný jazyk a je autorom denníkov, ktoré sú plné štipľavých poznámok, o akých sa moderným redaktorom bulvárnych novín len sníva. Wilson sa rád stretával s politikmi rovnako ako so svojimi spolubojovníkmi, čo často vyvolávalo nevôľu "frocks" aj "brasshats". Tí prví, ako sa traduje, ho považovali za poddajného, naivného a pripraveného plniť ich príkazy. Tí druhí ho vraj považovali za nedôveryhodného, ľstivého a povrchného. Napriek tomu mal Henry Wilson za svojho života mnoho skutočných obdivovateľov, medzi ktorými boli popredné osobnosti politického aj vojenského života.

Na rozdiel od mnohých svojich rovesníkov nemohol Wilson v bitke o memoáre, ktorá nasledovala po Veľkej vojne, predložiť dôkazy na svoju obhajobu. Krátko po jeho smrti rukou írskych republikánskych atentátnikov bola jeho povesť zničená vydaním životopisu založeného na jeho otvorených denníkoch. Wilsonovi nepriatelia mali potvrdené podozrenia, jeho priatelia sa príliš často ocitli v kritike jeho nočných zápiskov.

Novšie vedecké práce skúmali Wilsonove zásahy v prospech írskeho unionizmu a odhalili "politického vojaka", ktorý bol ochotný a schopný bojovať zaň v koridoroch moci. Táto štúdia sa namiesto toho zameriava na Wilsonov vplyv na vývoj a realizáciu britskej vojenskej politiky počas Veľkej vojny. Wilsonov prínos k prípravám britskej armády na vojnu je vojenským historikom známy, jeho úloha pri formovaní politiky v posledných 18 mesiacoch konfliktu si zaslúži väčšiu pozornosť.

V roku 1917 Wilson nesúhlasil s nákladnou útočnou stratégiou sira Douglasa Haiga, veliteľa britských síl vo Francúzsku, ako aj sira Williama Robertsona, hlavného vojenského poradcu vlády na ministerstve vojny. Bol to skeptický názor, ktorý zdieľal aj britský premiér David Lloyd George, ktorý považoval Wilsonove názory za osviežujúce. Výsledkom bolo, že Wilson začiatkom roka 1918 účinne zastavil novú britskú ofenzívu a prispel k vytvoreniu Najvyššej vojnovej rady, ktorej cieľom bolo lepšie koordinovať vojenskú stratégiu Spojencov. Potom dominoval práci tohto orgánu, určoval jeho strategické priority a zavádzal štruktúry, ktoré uľahčili prijatie jednoty velenia na západnom fronte.

Ako ukazuje táto štúdia, Wilson nebol ani oblbovačom politikov, ani nešťastnou slúžkou väčších vojenských mozgov, než bol on sám. Naopak, jeho diplomatické schopnosti pomohli zachovať krehké anglo-francúzske spojenectvo v počiatočných fázach vojny aj na jej konci. V období, keď od februára 1918 zastával funkciu náčelníka cisárskeho generálneho štábu, úspešne kráčal po lane medzi politikmi a vojenskými vodcami a udržiaval krehké civilno-vojenské vzťahy. Po skončení konfliktu Wilson pomáhal formovať britskú imperiálnu budúcnosť, v dobrom aj zlom.