Whitman: John Burroughs

Recenzie čitateľov

Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 5 hlasoch.

Pôvodný názov:

Whitman: By John Burroughs

Obsah knihy:

Whitman: Štúdia John BurroughsPísanie tejto úvodnej kapitoly a záverečný prieskum a revíziu svojej Whitmanovej eseje robím v rustikálnom dome, ktorý som si postavil na divokom mieste vzdialenom asi míľu od môjho domu na rieke. Toto miesto nazývam Whitmanovou krajinou, pretože je v mnohých ohľadoch typické pre môjho básnika, amfiteáter z priepastných skál, mierne zahalený jemným porastom zelene, ktorý obklopuje niekoľko akrov pôdy podobnej prérii, kedysi miesto dávneho jazera, teraz záhrada neznámej hĺbky a úrodnosti. Živelná drsnosť, divokosť a majestátnosť v kombinácii s úžasnou jemnosťou, modernosťou a genialitou. Tam sa dvíhajú sivé zjazvené útesy, korunované sem-tam mŕtvym bolehlavom alebo borovicou, kde som ráno čo ráno videl hniezdiť orla skalného, a tu pri ich nohách táto rovná plocha jemného humusu s tromi vytrvalými prameňmi lahodnej studenej vody, v ktorej na okraji preteká obrovská žulová misa naplnená živlami a potenciami života. Táto scéna ma zvláštne fascinuje a drží ma tu deň čo deň. Z najvyššieho bodu skál mám výhľad na dlhý úsek rieky a na poľnohospodársku krajinu za ňou, počujem sovy húkať, jastraby kričať a kohúty kikiríkať. Vtáky zo záhrady a sadu sa stretávajú s vtákmi z lesa na košatých cédrových stĺpoch, ktoré podopierajú moju verandu.

Za súmraku sa volanie bičíkovcov mieša s chórom žiab a ráno počujem cez veselý spev robiev pochmúrny spev hrdličiek. Keď ma unaví rukopis, prechádzam sa po lese, leziem po skalách alebo pomáham mužom čistiť pôdu, zhŕňať a páliť pne a odpadky. Táto scéna a situácia, taká primitívna a odľahlá, a predsa taká dotknutá a prispôsobená civilizácii, reagujúca na nálady oboch strán života a predstavivosti moderného človeka, sa mi zdá, opakujem, v mnohom typická pre môjho básnika a je to skutočná Whitmanova krajina. Whitman mi nenaznačuje divokosť a neusporiadanosť, ako sa zdá mnohým, naznačuje kozmickosť a živelnosť, a to je jedna z dominantných myšlienok, ktoré sa tiahnu celou mojou dizertáciou. Scény sily a divokosti prírody boli preňho vítanejšie, pravdepodobne ho viac stimulovali než scény pekné a pokojné, a živil nádej, že do svojich "Listov" vložil niečo z tonizujúcej a posilňujúcej kvality prírody v jej veľkolepejších a primitívnejších aspektoch. Jeho divokosť je len divokosťou veľkých primárnych síl, z ktorých čerpáme zdravie a silu. Pod všetkou jeho nespútanosťou či slobodným vypustením seba samého sa skrýva zdravý rozum a pokoj prírody. II S Whitmanovou poéziou som sa prvýkrát zoznámil prostredníctvom stĺpcov starej "Saturday Press", keď som mal dvadsať alebo dvadsaťjeden rokov ( alebo ).

Spomínam si, že ako prvé som čítal "Bolo jedno dieťa, ktoré vyšlo", "Tento kompost", "Ako som sa vznášal v oceáne života", "Staré Írsko" a možno ešte niekoľko ďalších. Tvorba nového básnika ma zaujala od prvej chvíle. Zdalo sa mi, že ma vpúšťa do väčšieho, slobodnejšieho ovzdušia, než aké som nachádzal v súčasnej poézii. Približne v tomto čase som sa stretol s Bayardom Taylorom a rozprával som sa s ním o Whitmanovi. "Áno," povedal, "niečo v ňom je, ale je to človek kolosálneho egoizmu.".