Watashi

Obsah knihy:

Šuntar Tanikawa sa narodil v roku 1931 v Tokiu. Od vydania svojej debutovej zbierky Dve miliardy svetelných rokov samoty v roku 1952 sa stal popredným predstaviteľom súčasnej japonskej poézie.

Jeho básne sú dobre známe nielen medzi čitateľmi poézie, ale má vášnivých fanúšikov po celom Japonsku. Okrem písania poézie bol Tanikawa aktívny aj v mnohých iných oblastiach literatúry. Preložil Mother Goose a Peanuts Charlesa Shultza, napísal inovatívne obrázkové knihy Myself a Songs Playing with Words a je autorom textov piesní k filmu Astro Boy a k mnohým školám po celej krajine.

Tanikawa vo svojich politických a spoločenských názoroch zaujal pozíciu liberálneho básnika.

Pokiaľ ide o súčasnú japonskú poéziu, na troch kontinentoch a v približne 15 jazykoch sa ako prvé vybaví meno a básne Šuntara Tanikawu. Vo veku 81 rokov jeho energia a umenie naďalej vyvierajú z poetickej Fontány mladosti.

Po Tulákovi Watašim sa chystajú ďalšie dva Tanikawove preklady od Williama I. Elliotta a Kazua Kawamuru. Ich prvý zväzok ako spolutvorcov prekladov tohto cteného básnika vyšiel v roku 1975.

"V rôznych básňach a v rôznych formách Tanikawa skúma súvislosti medzi sebou a slovami, tým zradným médiom, ktoré sľubuje zrkadlenie alebo dokonca vysvetlenie skutočnosti, ale namiesto toho je ďalšou vrstvou skladačky, ktorá si vyžaduje vysvetlenie. Nič v tejto knihe nie je jednoduché. Nepravdepodobné veci sú umiestnené spolu a každá z nich nás núti otvoriť ďalšie dvere.

V tomto procese básnik alebo ja nie je tým, kto má vedomosti alebo odpovede, ale len tým, kto nás a seba vedie k ďalšiemu sebaspytovaniu. Nesmierna vážnosť tejto poézie, umiestnenie jej hľadania skutočnosti mimo hľadania náhodných spomienok, bez náznaku zúfalej túžby presadiť pravdu ako moju pravdu, bez toho, aby sa jej do cesty postavilo ego, umožňuje Tanikawovi dosiahnuť čistotu a silu poézie v jej najlepšej podobe.

Jeho básne nemajú žiadny vzorec. Nie sú vyhĺbené prehltnutím spomienkovej tabletky ani ozdobením vopred daného obsahu hrou so slovami a metaforou. Bez toho, aby boli sentimentálne, sa neboja riskovať toto obvinenie.

Rovnako nevychádzajú zo žiadneho rigidného vyhýbania sa významu, známej vetnej štruktúry, ba ani z klišé, ak je klišé na danom mieste básne pravdivé alebo potrebné.

Tanikawove básne, ktoré sa nezaoberajú akademickosťou ani módou, vychádzajú z úprimnej úcty pred svetom, majú jednoduchosť a zložitosť veľmi ľudského hlasu." -Peter Boyle".