Všetkým je to hmlisto povedomé

Recenzie čitateľov

Kniha Jacka Powersa „Všetci sú nám matne známi“ je oceňovaná za intímne a zrozumiteľné zobrazenie životných skúseností prostredníctvom poézie, ktoré vyvoláva u čitateľov silné emocionálne reakcie. Mnohí vyzdvihujú jej humor, dojímavosť a vhľad do tém, ako je starnutie, láska a strata.

Pútavá a príťažlivá próza, vyvoláva hlboké emócie, humor sa prelína s dojímavými momentmi, ponúka nostalgický pohľad na detstvo, vhodná pre začínajúcich básnikov, živá obraznosť a premyslené rozprávanie.

Niektorým čitateľom môžu niektoré témy pripadať príliš reflexívne alebo pochmúrne a kniha nemusí nájsť odozvu u tých, ktorí nemajú radi poéziu.

(na základe 6 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Everybody's Vaguely Familiar

Obsah knihy:

Jack Powers si všíma zvraty života a jazyka - urážky premenené na láskavé slová, rodiny definované svojimi problémami, veľká starostlivosť o spôsoby bezohľadnosti.... Takmer na začiatku svojej debutovej zbierky chváli masívnu koronárku, uprednostňuje ju pred ubúdajúcou chorobou a demenciou, ktorá mu vzala starších. Ale keď sa smrteľnosť vznáša, podpichuje, skúša rozum a vyťahuje dobré príbehy o šťastných blízkych, hravých babičkách, nadávajúcich deťoch a pokrivenej matke.... Čoskoro je proti rýchlemu zániku - "a obloha sa zdala plná/ odpovedí, niektoré sa rútili/ ako šípy do budúcnosti". --Amy Holmanová.

V slovách Amy Holmanovej nachádzame podstatu poviedky Jacka Powersa Všetkým je to hmlisto povedomé. Jeho "zákruty života a jazyka" sú ako zákruty kódu vo vlákne DNA. Reprodukujú, nakoľko je to možné, to, čo máme spoločné, aj to, čo nás odlišuje. Prečo, pýta sa táto zbierka, prečo sa všetci zdajú byť nejasne známi? Ako sa k sebe správame ako deti, ako dospelí, ako starší? Čie pohľady sú najpresvedčivejšie - a prečo? Nakoľko sú replikovateľné/spoľahlivé symboly, ktorými kódujeme "som najfajnovejší" alebo "ani život, ani smrť ma nezastraší"?

Powersove básne spoločne opisujú celý životný oblúk. V "Carry/Miscarry" smútime nad stratou "ešte nie bytosti s tenkými žilnatými rukami, nohami a hlavou" a v "Do Not Resuscitate" si pripomíname, že hoci "starší ľudia dosahujú v prieskumoch šťastia najvyššie skóre", môžu to byť "práve tí, ktorí dokážu zdvihnúť telefón". "In Praise of Heart Attacks" sa mení na "In Fear of Heart Attacks", áno, ale ani jedno z toho nie je konečné slovo. Život a jazyk sa krútia do dvojitej špirály otázok, ktoré Powersova osoba rozmotáva a opäť zamotáva. V "Smokin' A Real Cool Brank" sleduje históriu s cigaretami od svojich desiatich rokov do 29 rokov a bilancuje slasti a nebezpečenstvá tabaku; v "The God of Stupidity" zástupne prežívame bláznivú slobodu tínedžerských radovánok - hoci táto báseň a ďalšie naznačujú aj čosi potenciálne deštruktívne v tejto slobode.

Približne štvrtina básní sa zaoberá demenciou starších ľudí, zvyčajne však s veľkou dávkou láskavého a úctivého rozmaru. Vezmite si napríklad tieto verše z básne "Nemohol si spomenúť". "Nemohol si spomenúť/ prečo vstal, prečo prišiel hore/... Ale potom už nikdy nezáležalo/ na tom, čo aj tak hľadal, / to je to, čo našiel. Ako tento pauzák/ sťa hriadeľ popoludňajšieho svetla ohýbajúci sa/ cez zaprášené sklá; žltý reflektor/ ako od toho maliara z tridsiatych rokov, ktorý sa preslávil/ osamelými mužmi v nočnom osvetlenom bistre.".

Zbierka Everybody's Vaguely Familiar je napokon radostná. Hlas Jacka Powersa je plne ľudský.