Všadeprítomná prázdnota v hre Samuela Becketta Čakanie na Godota"“

Pôvodný názov:

The omnipresent emptiness in Samuel Beckett's Waiting for Godot""

Obsah knihy:

Bakalárska práca z roku 2008 z predmetu Anglický jazyk a literatúra - Literatúra, známka: 1,6, Univerzita Mannheim, jazyk: Abstrakt: Nepochopenie a zmätok sú častými reakciami na hry Samuela Becketta. Snaha divákov vyťažiť z deja celkový význam väčšinou zlyháva. Je to spôsobené tým, že na javisku sa rúcajú všetky pojmy, o ktoré sa zvyčajne opierame.

Strácajú svoj význam. Patrí medzi ne napríklad "viera v Boha, v jednotu sveta (a) v poznateľnosť skúsenosti" (Connor, 3). Publikum sa už nemôže vrátiť k známym skúsenostiam, aby si vytvorilo interpretáciu. Výsledkom je vnútorná prázdnota. Podľa Becketta a ďalších autorov tzv. divadla absurdity je vnútorná prázdnota základnou skúsenosťou každodenného života. Na pozadí udalostí druhej svetovej vojny sa podľa nich náš svet vyznačuje rozpadom (porov. Esslin 1991, 43). Pojmy, v ktoré veríme, sa stali len ilúziami. Držíme sa ich, aby sme sa vyhli pravde: zostali sme sami v prázdnom svete. Beckett zdieľa tento názor s viacerými filozofickými oblasťami. Napriek tomu je zrejmé, že nie je filozofom. Beckett sám zdôrazňuje, že "nikdy nepochopil rozdiel medzi bytím a existenciou" (P. J. Murphy citovaný v Barfield, 155). Zdá sa však, že to nie je celkom pravda, keďže tieto pojmy, ako aj filozofický problém vnútornej prázdnoty zahŕňa do svojho diela. Na rozdiel od Sartra a Camusa však Beckett nepredkladá riešenie tohto problému (porov. Cormier, Pallister, 3f). Napriek tomu Martin Esslin konštatuje, že filozofické problémy vo všeobecnosti lepšie vyjadrujú hry Divadla absurdity než hry či romány Sartra a Camusa.

Na rozdiel od neho Divadlo absurdity nezobrazuje prázdnotu len v obsahu deja, ale aj vo forme hry.