Vonkajší okraj Ulsteru: Spomienky na spoločenský život v Donegale v 19. storočí

Recenzie čitateľov

Kniha Vonkajší okraj Ulsteru ponúka podrobné svedectvo o živote v Írsku v 19. storočí, najmä v období veľkého hladomoru. Poskytuje podstatné historické poznatky, ale pre moderného čitateľa môže byť náročná kvôli svojmu vyjadrovaniu. Hoci je kniha chválená za sugestívne vykreslenie doby a komunity, niektorí recenzenti poukazujú na nedostatočné uznanie chudoby, ktorú ľudia zažívali.

Bohaté podrobné opisy každodenného života v Írsku v 19. storočí, najmä v období okolo hladomoru. Poskytuje pútavý úvod a kontext vďaka moderným vedcom. Považuje sa za jedno z mála svedectiev z prvej ruky z tohto obdobia. Čitateľmi vrelo odporúčaná pre svoje fascinujúce postrehy a rozprávanie. Osloví záujemcov o írsku históriu a genealógiu.

Nie najľahšie čítanie pre moderné publikum kvôli rozdielom v jazyku a formuláciách. Niektorí recenzenti mali pocit, že kniha sa vyhýba diskusii o extrémnej chudobe, ktorej čelili obyčajní ľudia.

(na základe 9 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Outer Edge of Ulster: A Memoir of Social Life in Nineteenth-Century Donegal

Obsah knihy:

Hugh Dorian sa narodil v chudobe na donegalskom vidieku v roku 1834. Prežil veľký írsky hladomor, len aby premrhal nezvyčajné príležitosti na vlastné napredovanie. Po strate zamestnania a konfliktoch s kňazmi a policajtmi sa presťahoval do mesta Derry, ale nikdy neprekročil tieň problémov. Tri z jeho detí zomreli na choroby a jeho manželka spadla opitá do rieky Foyle a utopila sa. Dorian upadol do alkoholickej chudoby a v roku 1914 zomrel v preplnenom slume. O tragédii Dorianovho života sa zachoval jedinečný dokument. V roku 1890 dokončil "pravdivé historické rozprávanie" o sociálnej a kultúrnej premene svojej rodnej obce. Toto rozprávanie tvorí najrozsiahlejšiu správu o veľkom hladomore v nižších vrstvách. Je to dojímavé svedectvo o živote obyčajných ľudí v neobyčajných podmienkach a nabáda na porovnanie s klasickými rozprávaniami o otrokoch Fredericka Douglassa a Harriet Jacobsovej. Dorian vo svojej rekonštrukcii sveta chudobných pred hladomorom dosahuje taký stupeň totality, aký nemá v súčasnej memoárovej alebo beletristickej literatúre obdobu. Opisuje ich pracovné a životné podmienky, šport a pitie, náboženské pobožnosti a slávnosti. A potom opisuje katastrofu, ktorá tento svet zničila.

Horor sa spomína živo, ale zdržanlivo: "V krátkom čase nastalo len ticho, v dedinách bolo smútočné ticho, v chalupách ponurá bieda a vychudnuté tváre, ktoré ukazovali všetky známky utrpenia. Obraz hladu je drsný, ale autentický: "lícne kosti sa stali tenkými a vysokými, líca modrými, kosti ostrými a oči zapadnutými.... nohy a chodidlá opúchajú a červenajú a koža praská...". A napokon prišlo "rozptýlenie... na miesta, o ktorých ich otcovia nikdy nepočuli a ktoré by oni sami nikdy nevideli, keby sa časy nezmenili". Nikto," píše, "nedokáže zmerať vzdialenosť širokého Atlantiku rýchlejšie a lepšie ako otec, ktorého dieťa je tam." Textom sa tiahne pocit straty, ktorý má bližšie k smútku než k nostalgii: je to skôr nárek za tým, čo mohlo byť - za budúcnosťou, ako si ju predstavovali pred hladomorom - než za skutočnou minulosťou. Záverečný a trvalý obraz je obrazom traumy bez nápravy: mudrci, ktorí v rokoch pred hladomorom sedávali do neskorých hodín a debatovali o politike, sa schádzali aj po hladomore, ale teraz sedeli v tichu "ich poddaní... bez slov". Dorianovo rozprávanie nebolo za jeho života nikdy publikované a po autorovej smrti sa naň takmer zabudlo.

Kniha The Outer Edge of Ulster vyšla prvýkrát v Írsku v auguste 2000 a obsahuje vedecký úvod, ktorý sleduje problémy, ktoré autora sužovali, a zaraďuje príbeh do širších literárnych súvislostí. Táto kritikou oceňovaná kniha, ktorá sa prvýkrát objavuje v Amerike, ponúka intímny pohľad na každodenný život obyčajných ľudí, ktorí čelia neobyčajným výzvam.