Ide o prvú monografiu newyorskej umelkyne Virginie Overton (nar. 1971), ktorá tvorí inštalácie, sochy a fotografie, často vytvorené v reakcii na konkrétny priestor.
Procesom pokusov a omylov vytvára sochy, ktoré sú „performatívne“, niekedy prekrývajú, rozdeľujú, rozdeľujú alebo spájajú architektúru priestoru s dielami, ktoré sú dramatické a zároveň minimálne. Overtonova prax je naplnená étosom úspornosti a uprednostňuje elementárne materiály, často recyklované predmety, ktoré sa nachádzajú na mieste, alebo veci objavené v okolí výstavného priestoru.
Materiály ako drevo, kov, perspex a žiarivky, ktoré sa častejšie spájajú s architektúrou, stavebnými prácami alebo poľnohospodárstvom, sú tak rezané, ohýbané a zatĺkané do diel, ktoré hovoria o spôsobe použitia svojich materiálov. Hoci Overtonova práca vedie jasný dialóg s minimalistickým sochárstvom, a najmä s prácou Donalda Judda a Richarda Serru, zaoberá sa aj transformáciou architektonického priestoru.