Victorian Empiricism
Empirizmus, jedno z kľúčových slov Raymonda Williama, koluje v súčasnom myslení a kritike len ako odsudzujúci termín, synonymum falošnej objektivity alebo pozitivizmu. Zriedkavo, ak vôbec, má však takýto filozofický význam.
Treba pripomenúť, že doktor Johnson kopol do kameňa práve preto, aby odhalil barokové falšovanie zdravého rozumu empirizmom. V snahe obnoviť historickú hĺbku tohto pojmu táto kniha skúma epistemológiu v naratívnej próze piatich spisovateľov: Johna Ruskina, Alexandra Baina, G. H.
Lewesa, Herberta Spencera a Georgea Eliota, pričom rozvíja názor, že rozkvet vedeckej kultúry 19.
storočia nastal v čase, keď samotný empirizmus kriticky rozkladal akýkoľvek takýto naivný reprezentativizmus. Dr.
Garratt tvrdí, že v 60. rokoch 19. storočia bol empirizmus dominantným kultúrnym jazykom a zároveň reflexívnou epistemickou teóriou, ktorá vytvárala model kontingentnej sebakapacity chápanej zároveň ako cesta k poznaniu a jeho prekážka.
Z tohto dôvodu viktoriánsky empirizmus predurčoval svoje hľadanie poznania na hlbokú nestabilitu, ktorá bola obsiahnutá v textovom jazyku, prostredníctvom ktorého sa snažil o jeho artikuláciu. Na základe skúmania známych diel, ako sú Ruskinove Moderné maľby a beletria George Eliotovej, spolu s rozsiahlou psychologickou a filozofickou prózou Baina, Lewesa a Spencera, ilustruje na podrobných príkladoch, ako imperatívy empirického myslenia formovali estetiku realizmu, ako aj názory devätnásteho storočia na vnímanie, ľudské stelesnenie a relativizmus. Vo všetkých prípadoch ich diela dávajú podobu skeptickému impulzu empirizmu.
Napríklad u Ruskina je naratívna cesta k poznaniu cestou náhodného postupu a plnej autobiografickej angažovanosti; v Bainovej psychológii tvorí príbeh neistej akumulácie; u Lewesa a Spencera rozľahlá forma vyjadruje rozmnožujúci sa potenciál samotného poznania.
