Vienna School Reader: Politika a kunsthistorická metóda v 30. rokoch 20. storočia

Recenzie čitateľov

The Vienna School Reader, editovaná Christopherom Woodom, je kľúčovou zbierkou umeleckohistorických prác zo začiatku 20. storočia, ktorá poskytuje významný pohľad na metodológiu a filozofické diskusie viedenskej modernistickej školy, čo z nej robí základný zdroj informácií pre študentov a bádateľov modernistickej umeleckej spisby.

Kniha obsahuje kľúčové texty, ktoré sú po prvýkrát preložené do angličtiny a poskytujú cenné poznatky pre umeleckohistorický výskum. Úvod a edičný komentár Wooda sú oceňované za kontextualizáciu materiálu a objasnenie jeho významu. Považuje sa za nevyhnutné čítanie pre postgraduálnych študentov, vedcov a všetkých, ktorí sa zaujímajú o dejiny modernistického umenia.

Niektorí recenzenti sa domnievajú, že nie je zahrnutý dostatok materiálu, konkrétne poukazujú na vynechanie dôležitých textov Hansa Sedlmayra a Otta Pächta. Objavuje sa kritika týkajúca sa Woodovho prístupu k politickým dôsledkom spisov, pričom sa naznačuje, že mu možno chýba hlbší politický kontext alebo mu je nepríjemné sa ním zaoberať.

(na základe 2 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Vienna School Reader: Politics and Art Historical Method in the 1930s

Obsah knihy:

Anglický úvod do spisov takzvanej Novej viedenskej školy dejín umenia.

Táto kniha predstavuje anglicky hovoriacemu publiku spisy takzvanej Novej viedenskej školy dejín umenia. V 30. rokoch 20. storočia sa Hans Sedlmayr (1896 - 1984) a Otto P cht (1902 - 1988) podujali na ambiciózne rozšírenie formalistického projektu dejín umenia Aloisa Riegla (1858 - 1905). Sedlmayr a P cht vychádzali z estetickej koncepcie autonómie a neredukovateľnosti umeleckého procesu. Zároveň verili, že v umeleckom diele dokážu čítať celé kultúry a svetonázory. Kľúčom k tejto kontextualistickej alchýmii bol pojem „štruktúry“, akejsi hlbokej formálnej vlastnosti, ktorú umelecké dielo zdieľa so svetom. Sedlmayrov a P chtov projekt okamžite upútal pozornosť mysliteľov ako Walter Benjamin, ktorí boli podobne netrpezliví s tradičnou empirickou vedou. Nový projekt mal však aj svoju temnú stránku. Sedlmayr použil dejiny umenia ako prostriedok rozsiahlej kritiky modernity, ktorá čoskoro prerástla do nacionalistickej a priamo fašistickej polemiky, a to aj v čase, keď bol P cht, Žid, nútený odísť do exilu. Sedlmayra a celý vedecký projekt Strukturanalyse ostro odmietli Meyer Schapiro a neskôr Ernst Gombrich.

Po úvodnej eseji sa kniha začína dvoma výbermi z Riegla. Nasledujú eseje Sedlmayra, P chta, Guida Kaschnitza-Weinberga a Fritza Novotného, všetky z 30. rokov 20. storočia. Knihu uzatvárajú odlišné reakcie Benjamina (1933) a Schapira (1936). Rozdielnosť názorov týchto dvoch kľúčových hlasov opäť nastoľuje otázku legitimity a účinnosti metódy a odhaľuje analógie medzi projektom Novej viedenskej školy a antiempirickými kultúrnymi dejinami našej doby. Kniha obsahuje aj rozsiahlu bibliografiu.