Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Kniha poskytuje vítaný prehľad vývoja konceptu archívu v súčasnom umení, sledujúc jeho genealógiu od nemeckej koncepcie devätnásteho storočia až po rôzne momenty umenia dvadsiateho storočia. Hoci je však dobre napísaná a pútavá, niektoré analýzy sa zdajú byť nedostatočne rozpracované a chýba v nej hĺbkový výskum myšlienok a umeleckých diel.
Výhody:Dobre napísaná, pútavá, ľahká a čitateľná, zahŕňa genealógiu koncepcie archívu, v neskorších kapitolách sú predstavení príslušní umelci.
Nevýhody:Niektoré analýzy sú napäté a nepresvedčivé, chýba obsažná analýza myšlienok a umeleckých diel, prvé kapitoly pôsobia nedotiahnuto.
(na základe 1 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
The Big Archive: Art from Bureaucracy
Obsah knihy:
Archív ako téglik modernizmu dvadsiateho storočia a kľúč k pochopeniu súčasného umenia.
Písací stroj, kartotéka a kartotéka: to sú technológie a spôsoby archívu. Pre byrokrata obsahujú archívy len o málo viac ako odpad, papiere, ktoré už nie sú potrebné; na druhej strane pre historika je obsah archívu kvázi objektívnym korelátom "živej" minulosti. Umenie dvadsiateho storočia využívalo archív rôznymi spôsobmi - od toho, čo Spieker nazýva "anemickým archívom" readymades Marcela Duchampa a demonštračných miestností El Lissitzkého, až po kompilácie fotografií, ktoré vytvorili takí povojnoví umelci ako Susan Hiller a Gerhard Richter. V knihe Veľký archív Sven Spieker skúma archív - ako byrokratickú inštitúciu a zároveň index vyvíjajúcich sa postojov k podmienenému času vo vede a umení - a zisťuje, že je to téglik modernizmu dvadsiateho storočia.
Dadaisti, konštruktivisti a surrealisti uprednostňovali diskontinuitné, nelineárne archívy, ktoré sa bránili hermeneutickému čítaniu a usporiadanej prezentácii. Spieker tvrdí, že používanie archívov súčasnými umelcami, ako sú Hiller, Richter, Hans-Peter Feldmann, Walid Raad a Boris Michajlov, je odpoveďou a pokračovaním tohto útoku na archív 19. storočia a jeho objektivizáciu historického procesu.
Spieker uvažuje o archívnom umení vo vzťahu k meniacim sa mediálnym technológiám - písaciemu stroju, telefónu, telegrafu, filmu. Spieker spája archív s mimoriadne modernou vizualitou a ukazuje, že avantgarda využívala archív ako akési laboratórium na experimentálne skúmanie povahy videnia a jeho vzťahu k času. The Big Archive nám ponúka prvú kritickú monografiu o zastrešujúcom motíve v umení dvadsiateho storočia.
