„... Odišla a nechala Alberta rovnako ohromeného, ako aj dojatého toľkou láskavosťou a súcitom v žene, ktorá sa tvárila tak chladne.
Čoskoro sa upokojil, ako mu odporučila, pretože celou jeho povahou bola nádej a láska. Lenže sa hanbil za slabosť, ktorú prejavil.
Zdalo sa mu, že sa nezachoval ako muž, a sľúbil si, že odteraz bude žiť, a ak to bude potrebné, aj zomrie ako muž. Nemohol sa však ubrániť pocitu potešenia pri pomyslení, že ho čaká teplá večera a večera v spoločnosti, dvojnásobné potešenie, ktoré si neužil už takmer mesiac...
