The Art of Waking
Nasledujúci úryvok z básne v próze v zbierke najlepšie charakterizuje básne Jonaha Bornsteina. „Opíšte to šialené mlátenie a trepotanie vzduchu... hvízdanie a cvakanie vtákov a hmyzu, agáve a kaktusy... žulu, kamenivo, bridlicu, bridlicu - podržte ich v dlani tesne pri tvári, tak blízko, že keď vám vánok z ruky odfúkne peľ a prach do vzduchu, dostanú sa vám cez ústa, zrnité a kriedové... pach potu, ktorý sa s tým všetkým mieša; vtedy pochopíte, že ste filter. To, čo do vás vstupuje, je ten najjemnejší materiál a bude sa s vami miešať, až kým história a spomienky nevytvoria zložitú sieť, z ktorej sa nič nestratí.“ -- z knihy „Prelúdium“
„Jonah Bornstein stojí napoly vo svete, napoly mimo neho, jeho básne praskajú fyzickým napätím, spôsobom vecí; jeho básne volajú z nejakého miesta tak hlboko, že sa načiahnete po ňom, alebo on po vás, a vaše zovretie je horúce smútkom, radosťou, vášňou a vďačnosťou, že nás slová zachraňujú znova a znova.“
-Sandra Scofieldová, finalistka Národnej knižnej ceny; autorka siedmich
románov vrátane Beyond Deserving, Plain Seeing a dvoch memoárov
„Čím lepšie vyplniť prvotnú prázdnotu stránky ako impulzom básnika hovoriť o svete a zároveň byť svetom? Čo je lepšie ako schopnosť „... podržať svet a ľahnúť si / doň“? Dosiahnutie takejto duality je dielom Jonaha Bornsteina v týchto lyrických básňach. Jeho hlas vyjadruje túžbu a smútok vlastný takejto dvojakej bytosti, ktorá sa chce stať „... skrúteným srdcom človeka / a platanom / bielym / ako kosť.“ -Paulann Petersenová, laureátka poézie v Oregone