Three Plays: Victory Celebrations, Prisoners, The Love-Girl and the Innocent
V marci 1953, sedemnásť rokov pred udelením Nobelovej ceny, Alexander Solženicyn ukončil svoj pobyt v pracovnom tábore Ekibastuz s hrou Oslavy víťazstva a siedmimi z dvanástich scén knihy Zajatci, ktoré si zapamätal. Počas následného vnútorného vyhnanstva dokončil hru Väzni a začal písať ďalšiu hru, Milenka a nevinná. Výsledkom je dramatická trilógia zameraná na udalosti roku 1945: postup ruskej armády do Východného Pruska a "repatriáciu" bývalých ruských vojnových zajatcov do pracovných táborov Gulag.
Tri hry pretavujú Solženicynovu vlastnú trpkú skúsenosť s vojnou a väzením.
V Oslavách víťazstva (v preklade Helen Rapp a Nancy Thomas) možno autora spoznať v Sergejovi Neržinovi, kapitánovi sovietskeho delostreleckého práporu, ktorého štáb improvizuje banket v dobytom zámku vo Východnom Prusku. Slávnosť sa zmení na konflikt, keď sa Neržin postaví na stranu Galiny - ruskej emigrantky, ktorej manžel bojuje s Nemcami - proti poručíkovi Gridnevovi, dôstojníkovi vojenskej kontrarozviedky, ktorý trvá na tom, že Galina je špiónka.
Väzni (v preklade Helen Rappovej a Nancy Thomasovej, čiastočne podľa Solženicynovho vlastného prvého zatknutia a zajatia) sleduje skupinu politických väzňov, vrátane bývalých zajatcov, od ich príchodu do sovietskeho väzenia na pruských hraniciach cez povrchný výsluch, súdny proces a odsúdenie.
Solženicynovým alter egom v knihe Milenka a nevinný (v preklade Nicholasa Bethella a Davida Burga) je Rodion Nemov, nový väzeň v pracovnom tábore, ktorý nie je ochotný robiť kompromisy, aby prežil. Táto záverečná hra trilógie je, ako napísal Martin Esslin o inscenácii Kráľovskej shakespearovskej spoločnosti z roku 1981, "klasickým obrazom gulagu.".
Tieto hry z 50. rokov 20. storočia patria medzi skoršie diela nositeľa Nobelovej ceny. Vo svojom rozhorčení nad nespravodlivosťou a morálnym bankrotom však Solženicyn ako dramatik predchádza Solženicynovi ako veľkému spisovateľovi.
