Tisíc temnot: Lži a pravda vo fikcii o holokauste

Recenzie čitateľov

Kniha ponúka hlbokú a premyslenú analýzu literatúry o holokauste, skúma reprezentáciu a vplyv rôznych umeleckých prejavov súvisiacich s holokaustom. Zaoberá sa zložitými otázkami týkajúcimi sa pamäti, umenia a zodpovednosti za rozprávanie príbehu holokaustu.

Kniha je oceňovaná za pútavé a dôkladné spracovanie literatúry o holokauste, ktoré spája rozsiahly výskum so živým štýlom písania. Čitateľov zaujme autoritatívny hlas autora a jeho vášeň pre danú tému, ktorá poskytuje cenný kontext a zdôvodnenie skúmaných diel. Kniha slúži ako užitočná príručka pre nováčikov aj pre tých, ktorí sa s touto témou oboznámili, pričom poukazuje na zložitosť a rozporuplnosť rozprávaní o holokauste.

Niektorí čitatelia môžu považovať tému za pochmúrnu a hĺbka knihy si môže vyžadovať odhodlanie pochopiť zložitý vzťah medzi pamäťou a umením. Okrem toho skúmanie kontroverzných tém týkajúcich sa zobrazovania holokaustu by mohlo byť pre niektorých náročné.

(na základe 6 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

A Thousand Darknesses: Lies and Truth in Holocaust Fiction

Obsah knihy:

Aký je rozdiel medzi písaním románu o holokauste a vymýšľaním memoárov? Majú rozprávania o holokauste osobitnú povinnosť byť „pravdivé“ - teda verné historickým faktom?

Alebo je v takýchto dielach dovolené klamať?

Ruth Franklinová vo svojej provokatívnej štúdii Tisíc temnôt skúma tieto otázky, ktoré sa objavujú v najvýznamnejších dielach beletrie o holokauste, od príbehov Tadeusza Borowského o Osvienčime až po postmodernistickú rodinnú históriu Jonathana Safrana Foera. Franklinová tvrdí, že kultúra posledných desaťročí, ktorá je posadnutá spomienkami, nás viedla k tomu, že sme sa mylne zamerali na svedectvo ako jedinú platnú formu písania o holokauste. Keďže aj tie najkanonickejšie texty sa dostali pod drobnohľad z hľadiska ich vernosti faktom, stratili sme zo zreteľa zásadnú úlohu, ktorú pri tvorbe akéhokoľvek literárneho diela vrátane memoárov zohráva predstavivosť.

Franklin sa nanovo pozerá na memoáre Elieho Wiesela a Prima Leviho a skúma romány spisovateľov, ako sú Piotr Rawicz, Jerzy Kosinski, W. G. Sebald a Wolfgang Koeppen, a presvedčivo obhajuje literatúru ako rovnako dôležitý prostriedok na pochopenie holokaustu (a memoáre ako rovnako nejednoznačnú formu). Výsledkom je štúdia nesmiernej hĺbky a rozsahu, ktorá ponúka jasný pohľad na často zahmlenú oblasť.