The Last Man by Mary Wollstonecraft Shelley, Beletria, Klasika

Recenzie čitateľov

Posledný muž Mary Shelleyovej vyvoláva rôzne reakcie čitateľov, ktorí často obdivujú jej poetickú prózu a hlboké filozofické témy, ale kritizujú zdĺhavé a niekedy nudné rozprávanie. Román, ktorý sa považuje za rané dystopické dielo, skúma témy osamelosti, spolupatričnosti a ľudského stavu tvárou v tvár blížiacej sa apokalypse a vyvoláva úvahy o spoločnosti a podstate ľudstva. Zatiaľ čo niektorí ho považujú za pútavý a transformatívny, iní majú problém s jeho slovníkom a tempom, čo vedie k zmiešanému celkovému prijatiu.

⬤ Bohatý, poetický jazyk a filozofická hĺbka.
⬤ Pútavé skúmanie hlbokých tém, ako je osamelosť, spoločenstvo a ľudský údel.
⬤ Jedinečný pohľad na dystopický žáner a koncept apokalypsy.
⬤ Niektorí čitatelia ju považujú za emocionálne sugestívnu a transformatívnu.
⬤ Historický význam, keďže ovplyvnila neskoršie diela science fiction a apokalyptické témy.

⬤ Zdĺhavé a rozvláčne rozprávanie, ktoré môže byť únavné.
⬤ Nedostatok pútavého vývoja príbehu a zapojenia postáv pre niektorých čitateľov.
⬤ Ťažký viktoriánsky jazyk a štýl, ktorý môže odradiť moderné publikum.
⬤ Kritici poukazujú na nedostatočnú futuristickú víziu a prílišné spoliehanie sa na sentimentalizmus.
⬤ Niektoré vydania sa považujú za zle upravené alebo nevhodne ocenené.

(na základe 166 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Last Man by Mary Wollstonecraft Shelley, Fiction, Classics

Obsah knihy:

Nakoniec sme prišli k širokej jaskyni s klenutou kupolovitou strechou.Otvorom uprostred vnikalo svetlo z neba, ale bolo zarastené ostružiním a podrastom, ktoré zahaľovalo deň a dodávalo bytu slávnostný náboženský nádych. Bola priestranná a takmer kruhová, na jednom konci s vyvýšeným kamenným sedadlom, veľkým ako grécka pohovka.

Jedinou známkou toho, že tu bol život, bola dokonalá snehobiela kostra kozy, ktorá si pravdepodobne nevšimla otvor, keď sa pásla na kopci nad ním, a spadla dolu hlavou. Od tejto katastrofy možno uplynuli celé veky a ruiny, ktoré nad sebou zanechala, sa počas mnohých stoviek letných období napravili rastom vegetácie. Zvyšok vybavenia jaskyne tvorili hromady lístia, úlomky kôry a biela plstnatá hmota pripomínajúca vnútornú časť zelenej kapucne, ktorá chráni zrno nezrelej indiánskej kukurice.

Boli sme unavení bojom o dosiahnutie tohto bodu a posadili sme sa na skalnatú pohovku, zatiaľ čo k nám zhora doliehali zvuky zvonenia ovčích zvoncov a výkriky pastiera. Napokon môj priateľ, ktorý vzal do rúk niekoľko listov rozsypaných okolo, zvolal: "Toto JE Sibylina jaskyňa, toto sú Sibyline listy." Pri skúmaní sme zistili, že všetky listy, kôra a iné látky boli popísané písanými znakmi.

Ešte prekvapujúcejšie sa nám zdalo, že tieto nápisy boli napísané v rôznych jazykoch: v niektorých, ktoré môj spoločník nepoznal, v starovekej chaldejčine a v egyptských hieroglyfoch, starých ako pyramídy. Ešte zvláštnejšie bolo, že niektoré boli v moderných dialektoch, v angličtine a taliančine.

V slabom svetle sa dalo rozoznať len málo, ale zdalo sa, že obsahujú proroctvá, podrobné správy o udalostiach, ktoré sa stali nedávno; mená, ktoré sú teraz dobre známe, ale pochádzajú z novoveku; a často sa na ich tenkých stránkach.... dali vysledovať výkriky radosti alebo smútku, víťazstva alebo porážky.