A Theology of Genocide?: Reading Deuteronomy 20
Dvadsiate storočie sa nie bezdôvodne označuje ako "storočie genocídy". Celé skupiny ľudí sa stali terčom vyvražďovania kvôli svojej etnickej alebo náboženskej príslušnosti, od Arménska po Rwandu. Ako máme na tomto pozadí chápať príkaz z Deuteronómium "nenechať nažive nič, čo dýcha" z kanaánskych národov prítomných v zasľúbenej krajine (Dt 20, 17 - 18)?
Milner v tejto prenikavej štúdii začína otázkou, či sa táto pasáž používala na ospravedlnenie genocídneho násilia (používala, ale nie v takej miere, ako si niektorí mysleli). Potom sa zamýšľa nad tým, ako sa takéto texty chápali, a ukazuje, že väčšina čitateľov chápala túto pasáž alegoricky, ako metaforu vnútorného boja proti hriechu.
To sa môže zdať ako príliš jednoduché riešenie. Milner však pri pohľade na moderné historické a literárne analýzy textu ukazuje, že pôvodní poslucháči tohto úryvku by ho tiež chápali symbolicky, keďže žili mnoho generácií po "rozprávanom čase" dobytia, keď už nezostala žiadna kanaánska populácia, ktorú by bolo treba vyhubiť. Okrem toho samotné rozprávanie dokazuje, že "vojenská možnosť" bola úplným neúspechom, a nechváli ju pred poslucháčmi textu.
Milner tvrdí, že Boh neprikázal genocídu o nič viac, ako keď sa potuloval vo večernom vánku v Edene (Gn 3,8) alebo povzbudzoval satana, aby prenasledoval a pokúšal Jóba (Jób 1-2). V žiadnom prípade to nie je nový pohľad, hovorí a sleduje ho už u ranokresťanských teológov, najmä u Origena a Gregora z Nyssy, ktorí tvrdili, že pasáže, ktoré nie sú "hodné Boha", by sa nemali vykladať doslovne.
© Book1 Group - všetky práva vyhradené.
Obsah tejto stránky nesmie byť kopírovaný ani použitý čiastočne alebo v celku bez písomného súhlasu vlastníka.
Posledná úprava: 2024.11.13 22:11 (GMT)