Teodicea: Eseje o dobrote Boha, slobode človeka a pôvode zla

Recenzie čitateľov

Recenzie používateľov knihy „Teodicea“ vyzdvihujú jej filozofický význam a hlboké Leibnizove myšlienky, pričom kritizujú aj kvalitu konkrétneho dostupného vydania. Mnohé recenzie vyjadrujú obdiv k Leibnizovmu skúmaniu problému zla a aktuálnosti jeho myšlienok v súčasnosti. Objavujú sa však značné výhrady voči kvalite vydania, vrátane chýbajúcich prekladov gréckych a latinských citátov, zlého formátovania a chýbajúcich indexov, čo sťažuje orientáciu v texte.

⬤ Leibnizove postrehy v oblasti filozofie a teológie sú hlboké a nadčasové.
⬤ Kniha sa zaoberá dôležitými otázkami o existencii zla a Božej podstate.
⬤ Mnohí používatelia odporúčajú prečítať si priamo Leibniza, aby ste lepšie pochopili jeho myšlienky, pretože ponúka nový pohľad.
⬤ Kniha je uznávaná pre svoju aktuálnosť a čitateľnosť v porovnaní s neskoršími filozofickými dielami.

⬤ Vydanie trpí zlou kvalitou tlače vrátane problémov s formátovaním a preklepov.
⬤ Je tu veľa nepreložených gréckych a latinských pasáží, ktoré narúšajú plynulosť čítania.
⬤ Index je nedostatočne podrobný, namiesto pojmov alebo myšlienok obsahuje len vlastné mená.
⬤ Čitatelia považovali čísla strán a organizáciu textu za mätúce.

(na základe 24 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Theodicy: Essays on the Goodness of God, the Freedom of Man, and the Origin of Evil

Obsah knihy:

Aby ste boli skutočne slobodní, musíte konať svojvoľne? Ak sa nejaká udalosť nestala, mohla sa stať? Keďže existuje zlo a Boh mohol stvoriť svet bez zla, nevybral si Boh ten najlepší spôsob? Zápasiac s takýmito jednoduchými - a predsa zaujímavými - hádankami dokázal Leibniz príťažlivo predstaviť svoje nové teórie reálneho a fenomenálneho, slobodnej vôle a determinizmu a vzťahu medzi mysľou a telom.

Teodicea bola jediným Leibnizovým knižným dielom, ktoré vyšlo za jeho života, a na dlhé roky sa stala jeho dielom, ktorým ho poznal celý svet. Leibniz, ktorý sa plne stotožnil s najnovším vedeckým pokrokom, nakoniec odmietol nové atomistické filozofie Descarta, Gassendiho a Hobbesa a vychádzal zo starej kozmológie aristotelovskej scholastiky.

Tvrdil, že medzi vierou a rozumom, slobodou a nevyhnutnosťou, prirodzeným a božským zákonom nemôže byť žiadny konflikt. Leibniz dômyselne obhajoval svoj postulát o vopred stanovenej harmónii a dosiahol významný pokrok v presnej analýze pojmov.