Esej rozpráva príbeh troch viedenských artefaktov, počnúc nemým filmom Die Stadt ohne Juden (1924), nakrúteným za prvej republiky, cez divadelnú senzáciu z prelomu storočia Die Klabriaspartie (1890) až po rok konania Svetovej výstavy 1873, na ktorej vznikla typová fotografia židovského predavača.
Artefakty možno chápať len v ich špecifickom lokálnom kontexte, napriek tomu sú však votkané do európskych skúsenostných a myšlienkových súvislostí. Jej skúmanie poskytuje pohľad do imaginárnych svetov židovstva vo viedenskej moderne a odhaľuje procesy autentifikácie a dekonštrukcie.
Poskytuje tak filmový, divadelný a mediálno-historický pohľad na otázky židovskej moderny a dimenzie stále konjunkturálneho konceptu autenticity.