Sto dní dažďa

Recenzie čitateľov

Kniha Sto dní dažďa od Carellin Brooksovej predstavuje zložitý príbeh o citovej ceste ženy po rozchode, ktorý sa odohráva na pozadí častého dažďa vo Vancouveri. Román je chválený pre svoju lyrickú prózu a živé opisy, napriek tomu, že čelí kritike pre svoju nudnosť a predvídateľnosť.

Próza je elegantná, bohatá a plná živých obrazov, s dôkladným dôrazom na detaily. Vrcholom je Brooksova schopnosť opísať dážď a jeho metaforický význam. Kniha je cenená pre svoje literárne majstrovstvo a emocionálnu hĺbku.

Rozprávanie môže byť nudné a predvídateľné, čo vedie k tomu, že čitatelia majú problém nadviazať kontakt s hlavným hrdinom. Detailné zameranie na drobnosti odvádza pozornosť od emocionálnej angažovanosti a vykreslenie postáv môže pôsobiť jednorozmerne alebo príliš obetavo.

(na základe 2 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

One Hundred Days of Rain

Obsah knihy:

Povedala na začiatku, že prší každý deň? Mýlila sa. Vyjadrila sa nesprávne. Nemyslela to.... Nie. Nepršalo každý deň. Ale v tom roku pršalo sto dní, čo bolo dosť - dokonca viac ako dosť.

V próze Sto dní dažďa Carellin Brooksovej, ktorá je strhujúca a krištáľovo čistá, opisuje rozprávačka bez mena svoje stretnutia s tým najbežnejším predmetom: dažďom. Rozprávačka, ktorá oplakáva svoj nedávny katastrofálny rozchod, musí svoj život budovať odznova. Keď sa každý deň zobudí a stretne sa s vancouverskou oblohou a ulicami mesta, rozprávačka si všimne, že dážď, ktorý sa zdanlivo nemení, je v skutočnosti kaleidoskopický. Jej melancholická nálada rovnako prechádza jemnými zmenami, ktoré sa niekedy odrážajú, inokedy kontrastujú s okolím. Rozprávačka, ktorá sa ocitla medzi dvoma pólmi počasia a nálady, nie je sama: či už cestuje autobusom so svojím malým dieťaťom, hľadá byt na prenájom, alebo len počíta náklady na skromné obedy, svet do nej večne zasahuje ako útecha i trápenie.

Sto dní dažďa v eliptickej próze pripomínajúcej obľúbený román Elizabeth Smartovej Pri hlavnej stanici som si sadla a plakala odhaľuje vnútorné súvislosti života, ktorý sa rozpadol. Čitatelia sa započúvajú do Brooksovej poetickej a hravej stiesnenosti, ktorá sa odvíja kapitolu po kapitole, kde rozprávačovo nutkavé katalogizovanie dažďových peripetií tvorí akúsi tichú meditáciu: uvedomenie si pretrvávajúcej váhy smútku, jeho štruktúry a zloženia - nielen emocionálnej váhy, ale aj váhy všetkých hlúpych maličkostí, s ktorými sa človek zaoberá, keď si nanovo buduje život.