Budhizmus aj veľkí západní myslitelia opisujú introspektívnu, subjektívnu úroveň skúsenosti mimo jazyka, ktorá môže slúžiť ako zdroj a inšpirácia pre neduálne etické správanie. Nágárdžuna aj Wittgenstein - ako predstavitelia veľkých filozofických tradícií - poukazujú na to, že jazyk poukazuje na skúsenostnú úroveň svojho pôvodu, ale nemôže túto úroveň vyčerpávajúco reprezentovať.
Jazyková a kultúrna podmienenosť každého človeka ovplyvňuje aj následnú "verbalizáciu" jeho meditatívnej skúsenosti. Pri uvedomení si jazykových hraníc a rozpoznaní metajazykového priestoru skúsenosti možno problémy riešiť novým spôsobom - s ďalekosiahlymi dôsledkami.
Táto kniha chce novým prístupom k medzikultúrnemu filozofovaniu prispieť k riešeniu globálnych problémov hlbokým a medzikultúrnym spôsobom tým, že ukáže rôznorodosť jazykov nie ako prekážku, ale ako príležitosť a konštitutívny prvok reality. Viaceré perspektívy, paradigmy a filozofické tradície sa navzájom dopĺňajú vo vzájomnom procese porozumenia a nachádzajú syntézu, v ktorej sa rozmanitosť nemusí rozplynúť, ale môže sa v tichosti prekonať a pragmaticky vyriešiť.