Memoirs of a Woman From Bialystok
Moja matka začala písať svoje memoáre vo veku osemdesiatšesť rokov. Všetko sa to začalo, keď som jej rozprával o maliarskej kariére starej mamy Mojžišovej a vyzval ju, aby urobila to isté. Nikdy si nenechala ujsť žiadnu výzvu, ale keďže nevedela maľovať, rozhodla sa, že sa pokúsi o písanie. A tak si každý deň, takmer dva roky, po skončení domácich prác (to zahŕňalo varenie pre rodinu, upratovanie domu a prácu v záhrade) vyhradila hodinu alebo dve na písanie. Teraz ju vidím tak jasne, ako sedí za kuchynským stolom, sklonená nad bielym papierom, píše svojím okrúhlym, rovným, odmeraným písmom a hrdo mi ukazuje každú úhľadne napísanú stránku, a potom sa na mňa so svojím vždy pripraveným humorom pozrie, jej tvár sa rozšíri do úsmevu, v jej svetlomodrých očiach sa zablýska a zasmeje sa: „Teraz som naozaj spisovateľka.“
A keď pokračovala v písaní a nakoniec knihu dokončila, neprestávala som obdivovať jej sebadisciplínu, cieľavedomosť a odhodlanie. A zdalo sa mi, že v tomto ohľade bola predstaviteľkou typu, ktorý sa zo života amerických Židov rýchlo vytráca - židovskej prisťahovalkyne, ktorá na prelome storočí prišla z východoeurópskeho geta do amerického geta a svojou odvahou a vytrvalosťou, nezastavená chudobou ani ťažkou prácou, otvorila svojim deťom možnosti najvyššieho vzdelania a sebarozvoja. Odvahu a vytrvalosť, ktorej príkladom bola moja matka, vypestovala kolónia. Židovská kolóniaeh v cárskych časoch bola agrárna osada, o ktorej sa málo píše. Židia, ktorí tam žili, obrábali pôdu, chovali dobytok a boli pravými roľníkmi. Som si istá, že mnohí čitatelia tejto knihy v nej uvidia nielen moju matku, ale aj svoje matky, a s hrdosťou si spomenú na svoj pôvod, zázemie a silu a odvahu svojich predkov.
Gertrude Reedová 1977