Hodnotenie:
Kniha ponúka podrobný opis taktických leteckých útokov na nemecké ponorky, rozsiahle opisy stretnutí a prínos spojeneckého letectva počas druhej svetovej vojny. Chýba jej však hĺbková analýza celkovej leteckej stratégie a výkonov RAF v bitke o Atlantik.
Výhody:⬤ Komplexné podrobnosti o leteckých útokoch Spojencov na ponorky v rôznych regiónoch.
⬤ Rozsiahle využitie primárnych zdrojov, ktoré dôkladne dokumentujú stretnutia.
⬤ Zdôrazňuje význam bombardovacích kapacít s dlhým doletom v boji proti ponorkám, najmä po vstupe USA do vojny.
⬤ Obsahuje dobové fotografie na obohatenie rozprávania.
⬤ Slabé strategické diskusie o výkone a rozhodnutiach pobrežného veliteľstva RAF v rokoch 1939 - 1944
⬤ Chýbajú technické diskusie o vývoji protiponorkových lietadiel a zbraní.
⬤ Nie sú k dispozícii mapy znázorňujúce dosahy lietadiel alebo činnosť ponoriek, čo sťažuje pochopenie trendov.
⬤ Niektorým čitateľom sa môže zdať, že sa rozprávanie opakuje a nie je dostatočne vyčerpávajúce na široké pochopenie kampane.
(na základe 5 čitateľských recenzií)
The Allied Air Campaign Against Hitler's U-Boats: Victory in the Battle of the Atlantic
Žiadna zbraňová platforma nepotopila v druhej svetovej vojne viac ponoriek ako spojenecké lietadlá. Či už to bolo americké „lietadlo operujúce z amerických eskortných lietadlových lodí, americké lietadlá zo základní Kráľovského letectva alebo britské lietadlá zo základní po celom svete, títo dôstojníci a muži sa stali najrozhodujúcejším faktorom pri zvrátení priebehu bitky o Atlantik proti nemeckej ponorkovej hrozbe. Zatiaľ čo nemecké posádky mohli ohrozovať eskortné plavidlá torpédami alebo sa im vyhýbať tým, že zostávali ponorené, ich velitelia nikdy nevyvinuli účinnú stratégiu proti lietadlám.
Spojenecké lietadlá sa však v počiatkoch netešili veľkému úspechu. Britské, kanadské a austrálske letecké posádky, ktoré bojovali proti ponorkám v rokoch 1939 až 1941, dosiahli len málo triumfov. Nedisponovali ani lietadlami, ani základňami potrebnými na dôsledné smrtiace útoky proti nemeckým ponorkám.
V roku 1941 začalo Kráľovské letectvo konečne zavádzať účinnú leteckú reakciu, keď začalo výcvik na lietadlách Consolidated B-24 Liberator americkej výroby. Tieto štvormotorové bombardéry, podporované ďalšími typmi, ktoré boli vtedy v prevádzke, sa ukázali ako rozhodujúce. So vstupom Ameriky do vojny začali aj námorníctvo a letectvo armády Spojených štátov amerických používať Liberatory proti ponorkám, takže v polovici roka 1943 admirál Karl Dnitz, veliteľ ponorkových síl, stiahol svoje ponorky zo severného Atlantiku, aby uznal novú prevahu spojeneckých lietadiel.
Od Dnitzovho ústupu až do konca vojny spojenecké lietadlá naďalej dominovali v boji o ponorky, ktorý sa presunul do iných oblastí vrátane Biskajského zálivu. Dnitz nakoniec nariadil svojim U-boatom, aby zostali na hladine a bojovali so spojeneckými lietadlami, na rozdiel od ponorenia. Tento prístup síce viedol k zániku niektorých spojeneckých lietadiel, ale zároveň viedol k potopeniu ešte väčšieho počtu U-boatov. Najkritickejšie bolo, že Dnitz svojou novou politikou priznal, že nepozná žiadnu taktiku ani zbrane, ktoré by jeho ponorky ochránili pred spojeneckými lietadlami. Nakoniec to bola otázka voľby, či jeho ponorky zahynú pod vodou, alebo na hladine. V každom prípade zvíťazili spojenecké lietadlá.
Spojenecká letecká kampaň proti Hitlerovým ponorkám je najkomplexnejšou štúdiou, aká sa kedy uskutočnila o tejto najdôležitejšej bitke, ktorá pomohla nezvratne zvrátiť bitku o Atlantik v prospech Spojencov.
