Spev klasiky, hlas moderny: postkoloniálna politika hudby v južnej Indii

Recenzie čitateľov

Kniha ponúka dôkladný prieskum indickej klasickej hudby, najmä karnatickej, a spája historické príbehy s hudobnou teóriou. Čelila však kritike za spracovanie niektorých kultúrnych aspektov a údajné nepresnosti.

Kniha je dobre preskúmaná, napísaná pútavým štýlom a poskytuje cenné poznatky o histórii a vývoji karnatickej hudby. Zachytáva fascinujúce príbehy a spája ich so širšími témami, ako je technológia, modernosť a tradícia.

Niektorí recenzenti vyjadrujú obavy z autorovho výkladu tamilskej hudobnej terminológie, spochybňujú presnosť a zobrazenie kľúčových historických postáv a udalostí. Kritika sa týka aj miešania dôveryhodných informácií s klebetami, čo môže narušiť dôveryhodnosť knihy.

(na základe 3 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Singing the Classical, Voicing the Modern: The Postcolonial Politics of Music in South India

Obsah knihy:

Hoci karnatická hudba, forma indickej hudby založená na melodickom princípe raga a časových cykloch nazývaných tala, je dnes známa ako klasická hudba južnej Indie, jej status "klasickej" hudby je konštruktom zo začiatku 20. storočia, ktorý vznikol v kruhu koloniálnej moderny, nacionalistickej ideológie a juhoindickej regionálnej politiky.

Ako dokazuje Amanda J. Weidman, na to, aby sa karnatická hudba mohla považovať za klasickú hudbu, musela byť vytvorená podľa vzoru západnej klasickej hudby, s jej systémom notácie, skladateľmi, kompozíciami, konzervatóriami a koncertmi. Zároveň si však musela zachovať osobitý indický charakter.

Weidman tvrdí, že tieto protichodné požiadavky viedli k vzniku osobitnej "politiky hlasu", v ktorej hlas znamenal autentickosť a indickosť. Weidmanová kombinuje etnografické pozorovanie, ktoré vychádza z jej skúseností študentky a interpretky juhoindickej hudby, s pozorným čítaním archívnych materiálov a sleduje vznik tejto politiky hlasu prostredníctvom presvedčivých analýz vzťahu medzi vokálnym zvukom a inštrumentálnou imitáciou, konvencií vystúpení a inscenovania, postavenia žien ako interpretiek, diskusií o jazyku a hudbe a vzťahu medzi ústnou tradíciou a technológiami tlače a reprodukcie zvuku.

Weidmanová prostredníctvom svojho sústavného skúmania spôsobu, akým sa "hlas" vypracúva ako trop modernej subjektivity, národnej identity a kultúrnej autenticity, poskytuje model uvažovania o hlase v antropologických a historických súvislostiach. Ukazuje pritom, že modernitu charakterizujú rovnako konkrétne predstavy o ústnosti, zvukovosti a hlase, ako aj režimy vizuality.