Spätná slučka antropocénu: Experimentovanie v nebezpečnom operačnom priestore

Recenzie čitateľov

Kniha predstavuje radikálny a kreatívny pohľad na klimatickú krízu a skúma prechod od stabilného holocénu k chaotickému antropocénu. Wakefield zdôrazňuje potrebu kultúrnych a technologických adaptácií, aby bolo možné čeliť environmentálnym zmenám. Napriek akademickej prísnosti a intelektuálnej hĺbke sa o knihe hovorí, že má niektoré štrukturálne nedostatky.

⬤ Intelektuálne stimuluje kreatívnymi myšlienkami
⬤ prelamuje klišé a štatistické abstrakcie
⬤ predstavuje nové spôsoby uvažovania o klimatickej kríze
⬤ ponúka pohľad na kultúrnu a biologickú odolnosť
⬤ a zachováva si živý, pútavý štýl.

⬤ Roztrieštená štruktúra s opakovaniami a preklepmi
⬤ niektoré myšlienky vnímané ako príliš machistické alebo prežitie
⬤ chýba integrácia duchovných alebo holistických prístupov
⬤ a obsahuje tón cynizmu, ktorý nemusí rezonovať u všetkých čitateľov.

(na základe 2 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Anthropocene Back Loop: Experimentation in Unsafe Operating Space

Obsah knihy:

Tvárou v tvár klimatickému chaosu, postpravdivej politike a rastúcemu tribalizmu je jasné, že staré štruktúry liberalizmu sa rozpadajú. Stephanie Wakefieldová, vychádzajúc z ekológie odolnosti, navrhuje, aby sme takéto javy chápali ako indikátory toho, že vstupujeme do spätnej slučky antropocénu, do obdobia uvoľnenia a kolapsu, zmätku a preorientovania, v ktorom sa prevracajú nielen populácie a podnebie, ale aj fyzikálne a metafyzické základy.

Spätná slučka antropocénu nás zavedie na cestu cez rôzne reakcie a prejavy spätnej slučky, pričom skúma mestské infraštruktúry odolnosti, postapokalyptické predstavy v beletrii a kritickej teórii a celý rad každodenných praktík od zručností prežitia a fyzickej zdatnosti až po experimentovanie s vlastnou dušou. Wakefield tvrdí, že namiesto návratu do bezpečného operačného priestoru liberalizmu sú potrebné a v mnohých súčasných praktikách viditeľné formy experimentovania zamerané na vytváranie autonómnych spôsobov života v nových nebezpečných operačných priestoroch spätnej slučky. Takéto snahy sa často zbavujú starých rámcov, hubristicky experimentujú s novými spôsobmi použitia, pestujú toleranciu pre neznáme a prijímajú dôveru v skúmanie vlastných ciest.

Tieto iterácie naznačujú, že spätná slučka, dlho predstavovaná v jedinom prípade, sa špirálovito rozbieha do nespočetných trajektórií. Koniec koncov, ak berieme vážne myšlienku, že jednotný svetový poriadok liberalizmu sa rozpadá, máme príležitosť - za ktorú mnohí dlho bojovali - vytvoriť si vlastné nové kódexy, ak nie nové svety.

To, že sme v zadnej slučke, znamená, že sme už prekročili rôzne zlomové body a že sa tým všetko od spoločenských praktík, technológií a pravdy až po rastliny, zvieratá a miesta otriaslo zo svojich bežných rámcov. Môžeme sa slobodne pohybovať v nových rovinách.