Som už dobré dievča? Zneužívanie v detstve ju zničilo. Čo by bolo potrebné urobiť, aby bola celá?

Recenzie čitateľov

Kniha ponúka osobné svedectvo o ceste ženy k nájdeniu slobody v Kristovi, pričom sa zameriava na uzdravenie z traumy so silným kresťanským pohľadom. Čitatelia ocenia milosť v rozprávaní príbehu a vhľad do problematiky disociatívnej poruchy identity (DID). Niektorí však knihu kritizujú pre jej veľké zameranie na kresťanské témy a možné dezinformácie o DID.

⬤ Inšpiratívne osobné svedectvo o uzdravení a slobode v Kristovi.
⬤ Ľahko sa číta a je prístupná pre tých, ktorých postihla trauma.
⬤ Pôvabné rozprávanie, ktoré sa vyhýba grafickým detailom a zároveň ukazuje autorov boj.
⬤ Pútavé a presvedčivé rozprávanie, ktoré podporuje nádej a podporu spoločenstva.
⬤ Podporuje vzdelávanie a zvyšovanie povedomia o traume a jej následkoch.

⬤ Silný dôraz na kresťanstvo nemusí osloviť všetkých čitateľov.
⬤ Obavy z potenciálne zavádzajúcich informácií týkajúcich sa DID a jej liečby.
⬤ Kritika autorovho spoliehania sa na duchovné praktiky, ako je vyháňanie démonov, čo je v rozpore s niektorými odbornými usmerneniami.
⬤ Niektorých čitateľov frustrovalo, že autorka sa počas svojho zotavovania zdala byť príliš závislá od podpory iných.

(na základe 13 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Am I a Good Girl Yet?: Childhood Abuse Had Shattered Her. What Would It Take to Make Her Whole?

Obsah knihy:

Vysoké výkriky vybuchujú do vzduchu, neutíchajú, prestupuje ich slepá hrôza. Zranené zviera? Mučiareň? Srdcervúce výkriky preruší pokojný hlas, ktorý moje neochotné, načúvajúce uši ubezpečí, že obeť je na bezpečnom mieste.

Ale jej desivá trauma ma prenasleduje, ozýva sa v každom napätom šľachu mojej mysle. Vypnem kazetu a opriem sa o vankúše preplneného kresla, aby som lepšie premýšľala o tom, čo som práve počula. Tie výkriky patrili malému dieťaťu - len dieťaťu - nemilosrdne zovretému v zovretí nekontrolovateľného a devastujúceho strachu.

Aké zverstvo mohlo spôsobiť takýto prudký výbuch? Aké nepomenovateľné zlo deformovalo jej rodiacu sa nevinnosť? Môžem vydržať počuť viac? Roztrasená sa natiahnem a znova zapnem kazetu, aby som prekročila hranice svojej výdrže a vypočula si ďalšiu časť tejto nervy drásajúcej tirády.

Nakloním sa dopredu, svaly sú napäté, spánky pulzujú, v ústach mám sucho. Nakoniec výkriky utíchnu do šepotu, keď vyrovnaný mužský hlas upokojuje mladú obeť.

Jeho slová nie sú rušivé, sú stále. Jej malý, vysoký nárek sa postupne ukolíše do stonania, žalostného a bolestného. Z magnetofónu na stolíku predo mnou sa vyčerpane derú unavené náreky: "Už nie...

už nie... Nie, už nie...." Ticho. Pokračuje vo svojom balzame slov: "Len si spomínaš, len si spomínaš.

Som tu. Teraz ste v bezpečí.

To všetko bolo už dávno. Je to všetko len spomienka. Nikto ti už neublíži.

Nikto.

Teraz si v bezpečí." Môj podvedomý vzdych úľavy ma vytrhne späť do prítomnosti a ja sa opäť skloním, aby som vypol kazetu, a môj chvejúci sa duch sa odváži uvažovať o strašných dôsledkoch toho, čo som práve počul. Bude to dieťa niekedy schopné opísať, čo videlo? Bude môcť niekedy vyjadriť, čo sa jej stalo? Bude niekedy schopná pocítiť radosť, slobodu? A kto je to dieťa? Intenzívne bojujem s poslednou otázkou, strašne si uvedomujem, že poznám odpoveď, hoci aj napriek tomu sa zúfalo držím lámajúcej sa vetvy svojej nevery. Dobre ju poznám - ach, ako dobre ju poznám, často som počul jej výkriky.

To dieťa som ja.