Hodnotenie:
Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 14 hlasoch.
Sinn Fin: The History and Legacy of the Irish Republican Political Party
*Vrátane obrázkov.
Z gaelčiny sa slová Sinn F in voľne prekladajú do slovenčiny ako "My sami" alebo "Sami". Vyplýva z toho, že Írsko, ktoré historicky podliehalo politickej nadvláde Anglicka, nemohlo hľadať oslobodenie u nikoho iného ako u seba.
Sága o anglickej nadvláde v Írsku sa začala v 12. storočí po normanskej invázii do Anglicka, keď sa skupina normanských dobrodruhov usadených na waleskej pevnine vydala cez Írske more, aby vyskúšala svoje vyhliadky na pobreží západného suseda Anglicka. Írsko bolo v tom čase ovládané provinciami miestnych kráľov, z ktorých každý mal obmedzenú moc a autoritu a často medzi sebou viedli vojny. Prichádzajúci Normani sa nepokúšali o priamu kontrolu nad krajinou a časom sa asimilovali s Írmi. Napriek tomu Anglicko týmto spôsobom získalo oporu na juhovýchode ostrova, ktorá sa neskôr posilnila v roku 1171, keď anglický kráľ Henrich II. využil intrigy medzi miestnymi vládcami a priviedol veľkú armádu, ktorá sa vylodila v hrabstve Wexford. Hoci po stáročia zostávalo anglické opodstatnenie obmedzené na Dublin a jeho okolie, oblasť známu ako "Pale", Angličania boli v Írsku a v tej či onej podobe tam zostali až do modernej éry.
Až v 16. storočí, keď sa v Anglicku presadila dynastia Tudorovcov, sa anglickej korune podarilo získať kontrolu nad celým územím Írska. Potom sa anglická vláda vykonávala prostredníctvom guvernéra alebo vicekráľa so sídlom moci na dublinskom hrade. Dublin sa, samozrejme, rýchlo stal najdôležitejším mestom na ostrove, odkiaľ sa riadila štátna správa, súdnictvo, armáda a polícia. Írsko sa prakticky stalo anglickým závislým územím s prevládajúcimi anglickými záujmami a Íri sa stali poddanou rasou.
V írskej politickej spoločnosti sa zakorenilo presvedčenie, že úplná nezávislosť od Westminsteru bude nakoniec možná len silou a násilím, a hnutia, ktoré to chceli dosiahnuť, boli z definície podzemné. Jedným z nich boli "Zjednotení Íri", ďalším "Mladí Íri" a ďalším "Feniáni", pričom všetky tieto hnutia buď plánovali povstanie, alebo sa skutočne vzbúrili. V každom prípade však výzvy na všeobecné povstanie vždy zlyhali a do boja proti Britom sa dostala len hŕstka radikálov, ktorí nemali žiadnu šancu násilne si uzurpovať kontrolu nad najväčším impériom, aké pozná ľudstvo.
Potom sa do boja za írsku nezávislosť pustilo množstvo zväčša nesúrodých skupín a organizácií, z ktorých každá konala samostatne. Bola to éra aktivizmu, šírenia tlačeného slova, rozkvetu nacionalistických novín a publikácií a zdôrazňovania myšlienok nacionalizmu nielen v Írsku, ale v celej Európe, znovuobjavovania predmetných jazykov a kultúr a všeobecného uvedomovania si revolučného posolstva.
Z tejto zmesi protichodných hlasov a čoraz silnejšieho írskeho revolučného hnutia zaznel hlas so zvláštnou autoritou. Arthur Joseph Griffiths, dvadsaťdeväťročný novinár, člen "Írskeho republikánskeho bratstva" a zakladateľ vplyvných nacionalistických novín United Irishman, začal prostredníctvom série úvodníkov formulovať politiku írskeho nacionalizmu založenú na mobilizácii írskych zdrojov, znovuobjavení írskej histórie a kultúry a vo všeobecnosti na osvetlení domácich írskych schopností. V máji 1900 uverejnil prelomový článok, v ktorom vyzýval na založenie zastrešujúcej organizácie, pod ktorou by sa spojili všetky rôzne nacionalistické organizácie. Tento dokument sa vo všeobecnosti považuje za výzvu, ktorá založila moderné írske republikánske hnutie.
