Zriedkavejšie syndrómy bludov sa zvyčajne vyskytujú ako sekundárne príznaky iných duševných chorôb, najmä schizofrénie a depresie.
Znalosť psychopatologických javov a bludových motívov je často obmedzená a ich správny opis a pomenovanie sa často vynecháva, pretože ošetrujúci psychiatri a psychológovia tieto syndrómy nepoznajú. Z terapeutického hľadiska má však zmysel tieto syndrómy poznať, aby sa mohli zaradiť do terapie ad quo a aby sa mohli lepšie posúdiť riziká potenciálne spojené s jednotlivými formami. Približne 50 % trestných činov, ktoré majú za následok zranenie, je založených na poruchách s bludmi, ktoré sa často diagnostikujú až po spáchaní trestného činu a dlho sa klinicky neprejavujú alebo nie sú diagnostikované vopred.
Ťažiskom knihy je psychopatológia v zmysle diagnostickej diferenciácie, ale aj otázka, či existujú špecifické terapeutické prístupy pre jednotlivé syndrómy. Praktický význam bude ilustrovaný na prípadových štúdiách.