Keďže bytie vo fenomenologickom zmysle môže existovať len vtedy, ak existuje zjavenie, naša skúsenosť bytia je viazaná na pôvodnú telesnú subjektivitu, ktorá transcendentálne predchádza každej skúsenosti bytia ako skúške života.
Toto sa skúma v kontexte západného poňatia transcendencie, pričom sa berie do úvahy aj transkultúrna perspektíva prázdnoty v budhizme a ranokresťanská doxa ako sláva Boha. Totožnosť skúšania života a pôvodného ne-vedomia vzhľadom na takúto životnú pasivitu zároveň ruší akúkoľvek diskurzivitu, ktorá si nárokuje, že dokáže túto originalitu nášho priepastného skúšania bytia ako života dohnať prostredníctvom pojmového vytvárania zmyslu.
To má za následok etické a náboženské dôsledky pre našu kultúrnu budúcnosť, ktorá už nebude charakterizovaná všeobecnou verejnosťou prostredníctvom vedomostí a životných foriem, ale kde sa do popredia dostáva identita a kopathos všetkých jednotlivcov.