Awareness Alone: The Path of Enquiry
Existuje jedna nedeliteľná reálna substancia, ktorá je absolútne vedomá. Nikto nikdy nedokázal a ani nebude schopný dokázať, že niečo existuje mimo nej. Je to doslova všetko, čím vy a ja môžeme byť. Pochopiac, že neexistuje žiadne Iné, okrem nekonečného stávania sa zrodeného z túžby a strachu, by sme mali prijať seba samých ako večné uvedomovanie si.
Ciele tohto faktografického textu sú konkrétne: (1) Potvrdiť úplnú transparentnosť nás samých ako vedomia existencie bez úsilia. (2) Potvrdiť prejavy sveta ako nič iné než orgány a podmienky bezhraničnej existencie-vedomia. (3) Zosúladiť vedomie v jeho modoch cítenia a vôle, potenciálneho a kinetického. (4) Dekonštruovať všetky obmedzujúce paradigmy: hranice, osoby, ega, mena, formy, času, priestoru, príčiny, zmeny, duality, kontextu, tela, nezávislého vzniku, smrti. (5) Potvrdiť vedomie ako stále pohlcujúce, jedinečné, mimo polarizovaných pojmov "subjekt a objekt".
Tí, ktorí si myslia, že vedomie je akýmsi "evolučným produktom", ktorý sa "vyvíja z nevedomých stavov", pričom nikdy neponúkli jediný príklad, ako sa to deje, sa budú brániť dôkazom v tejto knihe: že absolútnou podmienkou existencie je samotné vedomie a že "tieto slová a tieto svety" sú jeho večným potvrdením. Aj zbežné zhrnutie našej pozície odhaľuje jej absolútnosť v tom, že telo, zmysly, pocity a myšlienky fungujú bez námahy ako vyjadrenie bezhraničnej hĺbky. Naša skúsenosť je pritom v každom okamihu absolútna, nikdy nie polarizovaná ako "vidiaci a videný", "ja a iný".
Zdanlivo nekonečné rozvetvenie vedomia ako ega, zmyslov, pocitov, myšlienok, predstavivosti, pamäti atď. nám bráni, aby sme sa v úžase odovzdali jedinej a výnimočnej prítomnosti vedomia. Náš zmätok spočíva v domnelom rozdiele medzi absolútnou vnímavosťou (pocitom) a absolútnou vôľou (silou sústredenia), pričom "vedomie je zastreté" ako idey a ich formy: meno, atóm, čas, priestor, príčina... Pozorujte toto pulzovanie, toto "stávanie sa" vedomia. Ako by sa dalo čokoľvek rozoznať bez úplnej vnímavosti? Ako môže vedomie modifikovať tam, kde je kontextom vždy ono samo? A kde je hranica medzi obmedzeným a neobmedzeným? Táto otázka sa točí okolo jedinej otázky: Komu sa nejaká myšlienka, činnosť, premiestnenie (atď.) deje? Ktoje svedkom a tanečníkom všetkých javov? Musíme prijať nevyhnutnosťpýtania sa: našu zodpovednosť za utrpenie a jeho príčinu, obmedzenosť. Všetky naše zdanlivé hranice, mentálne konvencie zakorenené zvykom, sú odhalené ako zlodeji a diktátori, ktorými sú. Čo je nevedomé, trpí, rodí sa a umiera, stráca sa? Ego (to hľadajúce, túžiace, malé "ja", definujúce, fixujúce, dosahujúce, fantómové strážca brány, materiálna idea, nadstavba) diktuje skúsenosť, presadzuje lož, že "formy" vznikajú nezávisle, kde sa topíme v relativite a "poznanie odvodzovaním a označovaním" nahrádza poznanie identity a naše obsedantne budované osobnosti sa rovnajú iba kartónovým výrezom.
Mimo sebarozptýlenia, mimo snahy vybudovať ideový strojový raj, mimo nekonečného strachu, že prestaneme byť, je našou oporou a úlohou byť takí, akí sme. Cieľom je mier, trvalá istota mimo hojdačky potrieb, závislosti a nespokojnosti. Bez pochopenia však niet trpezlivosti, niet kapitulácie. Dekonštrukcia nám prináša odpútanie, ktoré otvára cestu k radosti bez námahy. Potom nosíme klenoty sveta ľahko a vieme, že sú samotnou rozkošou Najvyššieho. Hoci sa nám stále zdá, že konáme, nelipneme na zárodkoch a dôsledkoch konania. Stávame sa priezračnými, jednoduchými, vždy teraz, vždy tu, bez hraníc, večnými.
