Rousseau's Venetian Story: An Essay Upon Art and Truth in Les Confessions
Pôvodne vyšla v roku 1966. Táto kniha je predovšetkým literárnou štúdiou Rousseauovho opisu jeho diplomatických skúseností v Benátkach, ktorý je obsiahnutý v 7.
knihe Vyznaní a napísaný v roku 1769. Autor analyzuje Rousseauove metódy dosahovania umeleckého stvárnenia psychologickej pravdy v autobiografii, čoho príkladom je jeho spracovanie udalostí z rokov 1742 - 1749. Profesorka Madeleine Ellisová prispieva k pochopeniu Rousseaua ako tvorivého umelca a stavia ho do pozície voči klasicistickému a romantickému hnutiu.
Ellisová porovnáva text Vyznania s dobovou korešpondenciou a ďalšími dokumentmi, aby ukázala, aké nezrovnalosti medzi nimi majú umelecké dôsledky. Tieto dôsledky ju vedú k definovaniu Rousseauových zásad a metód ako človeka literatúry a vzájomných vzťahov umenia a pravdy v jeho memoároch.
Odhalením toho, že Rousseau, memoárista, podáva umelecké stvárnenie psychologickej pravdy, Ellis ukazuje Rousseauov postoj k pravde. Robí to tak, že ide cestou analýzy, ktorú doterajší kritici neprebádali, ale ktorú naznačil sám Rousseau, keď hovorí: "Je to príbeh mojej duše, ktorý som sľúbil...
Nezaznamenávam ani tak udalosti svojho života, ako skôr stav svojej duše v čase, keď sa stali." Cieľom tejto štúdie je napokon ilustrovať umelecké prostriedky - literárne a rétorické -, ktoré Rousseau použil, a ich dôsledky pre ním navrhovanú pravdu.