Rodina vo vyhnanstve

Pôvodný názov:

A Family Exiled

Obsah knihy:

Toto je príbeh rodiny, ktorá bola v roku 1940 vyhnaná do Archangeľskej oblasti, najodľahlejšej oblasti Ruska. Je to príbeh o odvahe a húževnatosti, o mojej rodine, ktorá prežila najzúfalejšie podmienky v ruských pracovných táboroch Poldniewica, Derawelka a Duraszewo.

Prvým cieľom Stalina pri vstupe na poľskú pôdu 17. septembra 1939 bolo rozdrviť osadníkov východného pohraničia v rámci aktu pomsty. Nezabudol na porážku v poľsko-ruskej vojne v rokoch 1919 - 21 a poľských vojenských osadníkov žijúcich v Kresoch považoval za "nepriateľov štátu".

Dvaja z týchto "nepriateľov štátu" boli môj starý otec Adam Goral a prastrýko Walery Radomski, muži tichej odvahy a statočnosti, a oni a ich rodiny za to zaplatili. Pre túto "kliku" nebolo v sovietskom poriadku miesto a ruská domobrana čakala na svoju akciu.

V osudnú noc z 10. na 11. februára 1940 NKVD - predchodkyňa KGB - bez väčšieho varovania vstúpila do ich domovov a pod hrozbou použitia zbrane im oznámila, že sú "hrozbou pre verejný poriadok", a rodinu násilím naložila do dobytčích vagónov. Čakala ich cesta dlhá viac ako 2 000 kilometrov a tri týždne utrpenia a strachu pri teplotách mínus 25 stupňov.

Život v pracovných táboroch bol peklo. Obklopený rozľahlými lesmi a extrémnym podnebím nemal úniku. Až do "amnestie" v roku 1941 (poľsko-ruský pakt) boli vyhladovaní, týraní a takmer upracovaní k smrti. Sotva prežili, čakala ich cesta na útek cez pohorie Ural, Kurgistanské stepi, Kazachstan, Uzbekistan a nakoniec v roku 1942 do bezpečia v Pahlevi v Perzii (Irán). Cesty, ktoré predstavovali tisíce kilometrov a mnoho mesiacov. Ich neuveriteľné odhodlanie ich priviedlo na slobodu.

Čakal ich smútok, zotavenie a otrasy - prežili, keď sa to nepodarilo tisícom ich vyhnaných krajanov. Moja rodina sa po vojne do Poľska nevrátila; "nepriateľom štátu" hrozilo väzenie alebo ešte horšie. Nakoniec sa v pokoji a bezpečí usadili v Anglicku. Stalin nezničil ich ducha: moja matka Alicja má 98 rokov; ona a jej rodina prežili a ja ako dieťa Sybirákovcov som hrdý na to, že môžem rozprávať ich príbeh.