Hodnotenie:
Kniha Edwarda Macana je komplexným a vedeckým výskumom progresívneho rocku, ktorý sa zameriava predovšetkým na britskú scénu 70. rokov. Je dobre spracovaná a ponúka dôkladné analýzy kľúčových skladieb a umelcov, ale čelí kritike za suchý štýl písania, úzke zameranie a vynechanie dôležitých nebritských príspevkov k tomuto žánru.
Výhody:⬤ Komplexná a hlboká analýza progresívneho rocku a jeho kultúrneho kontextu.
⬤ Dôkladný výskum a jasný štýl písania.
⬤ Dobre definovaná definícia progresívneho rocku, ktorá uľahčuje diskusiu.
⬤ Cenná diskografia a personálne zoznamy.
⬤ Slúži ako významný akademický príspevok k pochopeniu tohto žánru.
⬤ Zameriava sa najmä na britské kapely 70. rokov, pričom do veľkej miery ignoruje dôležité príspevky nebritského progresívneho rocku.
⬤ Štýl písania je vnímaný ako suchý a príliš odborný, čo môže niektorých čitateľov odradiť.
⬤ Niektoré kľúčové udalosti v progresívnom rocku po roku 1980 sú prehliadané alebo odmietané.
⬤ Fyzická kvalita niektorých výtlačkov, napríklad chýbajúce strany a zlá kvalita obrázkov.
(na základe 17 čitateľských recenzií)
Rocking the Classics: English Progressive Rock and the Counterculture
Len máloktorý štýl populárnej hudby vyvolal toľko kontroverzií ako progresívny rock, hudobný žáner, ktorý si dnes najlepšie pamätáme pre jeho obrovské pódiové vystúpenia, fascináciu epickými témami vychádzajúcimi zo sci-fi, mytológie a fantasy literatúry a predovšetkým pre jeho pokusy spojiť zmysel pre priestor a monumentálny rozsah klasickej hudby s rockovou surovou silou a energiou. Vďaka svojej oslnivej virtuozite a veľkolepým koncertom si v 70. rokoch 20. storočia získala obrovskú popularitu medzi fanúšikmi, ktorí videli, ako skupiny ako King Crimson, Emerson, Lake and Palmer, Yes, Genesis, Pink Floyd a Jethro Tull priniesli do rocku novú úroveň hĺbky a sofistikovanosti. Na druhej strane kritici označovali prepracované koncerty týchto kapiel za samoúčelné a materialistické. Pokusy o fúziu klasiky a rocku v progresívnom rocku považovali za elitárske, za zradu populistického pôvodu rocku.
V prvej komplexnej štúdii o dejinách progresívneho rocku Rocking the Classics Edward Macan spája kultúrnu teóriu, muzikológiu a hudobnú kritiku a objasňuje, ako progresívny rock slúžil ako dôležitý výraz kontrakultúry konca 60. a 70. rokov 20. storočia. Začína opisom kultúrnych podmienok, ktoré stáli pri zrode štýlu progresívneho rocku, a skúma, ako záľuba hippies v halucinogénoch, ich pohŕdanie popovou hudbou schválenou establišmentom a ich fascinácia hudbou, umením a literatúrou vysokej kultúry prispeli k vzniku tohto vzrušujúceho nového žánru. Macan, ktorý sa venuje desiatim rokom hudby, sleduje vývoj progresívneho rocku od polovice do konca šesťdesiatych rokov, keď psychedelické skupiny ako Moody Blues, Procol Harum, Nice a Pink Floyd položili základy progresívneho rockového štýlu, a pokračuje až k vzniku zrelého progresívneho rockového štýlu, ktorý bol poznačený vydaním albumu In the Court of the Crimson King Crimson v roku 1969. Tento "zlatý vek" dosiahol svoj umelecký a komerčný zenit v rokoch 1970 až 1975 v hudbe skupín ako Jethro Tull, Yes, Genesis, ELP, Gentle Giant, Van der Graaf Generator a Curved Air.
Macan zasa skúma konvencie, ktorými sa riadi progresívny rock, vrátane vizuálnych rozmerov obalov albumov a koncertov, textov a konceptuálnych tém a dôležitosti kombinácie hudby, vizuálneho motívu a slovného vyjadrenia na sprostredkovanie ucelenej umeleckej vízie. Skúma kultúrnu históriu progresívneho rocku, pričom berie do úvahy jeho korene v bohémskej anglickej subkultúre a jeho raketový vzostup popularity medzi zástupmi fanúšikov v Severnej Amerike a kontinentálnej Európe. Nakoniec sa venuje otázkam kritickej recepcie a tvrdí, že prevažne negatívna reakcia kritikov na progresívny rock vypovedá oveľa viac o ich vlastnej ambivalentnosti voči odkazu kontrakultúry než o hudbe samotnej.
Vzrušujúca prehliadka éry extravagantnej, myslenie ohýbajúcej a kultúrne výbušnej hudby Rocking the Classics vrhá nové svetlo na zväčša nepochopený žáner progresívneho rocku.
