Realm of Giants: Dark Steampunk Fantasy
Novak. Zemer. Akar. Tzel. Vagabond Bard.
Počas svojho života som mal veľa mien a myslím, že všetky mi dosť dobre vyhovovali. Kto by to bol povedal, že meno Zloduch sa mi bude nosiť najlepšie?
Mesiace po udalostiach v knihe Večný stroj vedie Novak výpravu do dávno odlúčenej Ríše obrov, krajiny plnej drakov a nebezpečných tajných spoločností, ktoré už majú zálusk na Iverbourne.
Novakova myseľ je zameraná na jedinú vec, vzoprieť sa behu Smrti, ale ako sa stretáva s novými nepriateľmi, nachádza rodinu a sám seba, začína si klásť zásadnú otázku.
Stojí vzdorovanie Smrti za cenu straty ľudskosti?
"Nikdy si nestál za jej srdce. Nikdy si nestál za Alvisovo srdce. Sklamal si Savira. Prečo sa stále držíš týchto pocitov? Tietosrdcia, žiadne z nich o teba nestojí.lámu ťa a robia ťaslabým." Tzel mi vyčíta moju úbohú existenciu, to, že nerobím viac, že zlyhávam vo všetkom, čo robím.
"Mojachybamojachybamojachybamojachybamojachybamojachybamojachybamojachyba.".
Niekto šepká, šepká, šepká, nech to prestane, nech to prestane.
To nie je Tzelprednášať mi, on tu nie je. Kto rozpráva?
Zarazím sa, keď mi na pleci spočinie jemná nefritová ruka, rýchlo sa odtiahne.
Vivin nežný hlas ma pripútava. "Môžem ťa objať? " Zašepká a ja prikývnem, jej otázka usadí prekvapené mravce pod mojou kožou. Sadne si vedľa mňa, potom si moje zlomené telo pritiahne k hrudi a pohladí ma po tvári, zatiaľ čo ja sa naďalej rozpadám. Objímem jej hrubý stred rúk a držím sa jej ako o život.
Jej dotyk nie je odporný ani nekrčí kožu, je prívetivý a je to niečo, čo potrebujem.
"Nikdy som jej to nepovedala," bránim sa a dusím sa slovami a hlienom. Ešte viac zaborím tvár do jej kožušinou a vlnou pokrytej hrude. "Nikdy som jej to nepovedala, prečo som to tak zle pokazila."
Viv ma jemne kolíše v náručí, jej hlas je tichý. "Ona to vedela, Novak. Vedela, ako veľmi si ju miloval. Tak ako ťa milovala, chcela so svojím životom urobiť niečo dobré. Už nechcela byť Strážkyňou smrti, a to bolo väčšie ako vy obaja.".
"Ona sa už nevráti, však? " Cez smútok som zažmúrila oči do jej vlastnej slzami zaliatej tváre, tmavé orieškové obočie jej škriabalo dokonalú pleť.
"Nie, myslím, že nie." Jej dlhé prsty spočinú na mojom obočí, smutný úsmev skriví jej červené pery. "Chceš to vedieť? ".
Uvažujem nad jej pokojnými slovami. Nie, nemyslím si.
